Homília - 23.8.2020

Po vypočutí dnešného evanjelia sa môže zdať, že o lídrovi svojej cirkvi rozhodol Ježiš vopred. Jednému zo svojich učeníkov, Šimonovi, povedal, že je Peter čiže skala a že na nej postaví svoju cirkev. S veľkolepým novým menom dostal Šimon, teraz už Peter, hneď aj prísľub kľúčov – moci rozhodovať o najvážnejších veciach medzi nebom a zemou. Keď si však dnešnú časť Matúšovho evanjelia zo 16. kap. prečítame pozorne ešte raz, musíme zaváhať, kto je líder. Samozrejme, nie Peter, ale Ježiš, po grécky Kristus a po hebrejsky Mesiáš.

Evanjeliá podľa Matúša, Marka a Lukáša spoločne dosvedčujú, že Ježiš sa pýtal svojich učeníkov, za koho ho pokladajú a že im zároveň zakazoval verejne hovoriť o jeho mesiášstve. Vsuvka o Petrovi ako skale nachádza sa len v Matúšovom texte a vysvetľuje sa autoritou, ktorú mal Peter medzi kresťanskými Židmi (najmä pre takých písal Matúš). V neskoršej tradícii cirkvi sa táto autorita preniesla na rímskeho biskupa – pápeža, ktorého nazývame nástupcom apoštola Petra. To je však až neskorší historický vývoj. V čom však mala a má spočívať úloha Petra? Podľa evanjelia sa Peter ničím zvláštnym pred Ježišom neprejavil, len prehovoril v zastúpení ostatných učeníkov. Ako ich hovorca vyznal, že Ježiša pokladajú za Krista, Syna živého Boha. Prípadnú pýchu, ako dobre Peter odpovedal, Ježiš hneď tlmí poznámkou, že to, čo Peter povedal, vyslovil len preto, že mu to našepkal Boh. A tu presne sa dostávame k podstate veci: Autoritu má mať v cirkvi ten, kto si nechá nešepkávať od Boha. Poprednú pozíciu v cirkvi má mať ten, kto odkazuje na Ježiša ako lídra a pre jeho líderstvo vytvára skalu, pevné základy, podporujúce prostredie.

Na budúcu nedeľu sa dočítame, že Peter bol nielen vyznačený, ale aj tvrdo Ježišom odmietnutý. Tentoraz ho už Ježiš nenazve skalou, ale satanom – pokušiteľom (Mt 16,23). Totiž, podstatou Ježišovho mesiášstva je síce moc od Boha, ale naozaj od Boha, a nie na obvyklý svetský spôsob. Z tohto dôvodu Ježiš zakazoval svojim učeníkom, aby na verejnosti hovorili o ňom ako o Kristovi a Mesiášovi. Vedel, ako sa to všeobecne chápe v Izraeli. Mesiáš bol v predstavách väčšiny Židov niekto ako legendárny kráľ Dávid – veľký bojovník za Izrael alebo po našom: „Za Boha a za národ.“ Znie to pekne, ale ak sa to chápe mocensky a vojensky, nie je to Boží spôsob. Tí, čo to chápu mocensky, bojujú o moc vo svete (a často ospravedlňujú použité prostriedky) alebo sa spájajú s mocnými sveta, aby ich využili na vlastné ciele.

V ostatných rokoch sa v našej cirkvi čoraz viac poukazuje na hriech klerikalizmu. Klerikalizmus je systém, v ktorom má v cirkvi moc úzka skupina mužov, presvedčených o tom, že moc majú priamo od Boha. Užívateľmi a podporovateľmi tohto systému sú kňazi i tzv. laici, ktorí chcú veriť, že kresťania s kňazským svätením sa zásadne odlišujú od ostatných kresťanov a môžu sa nad nich povyšovať. Nie, Ježiš nezaložil mafiu, ale cirkev. Nezaložil tajný mužský spolok, v ktorom šéf odovzdáva moc najvernejšiemu pod-šéfovi, čo má pod sebou ďalších šéfkov. Cirkev nie je mafia, ani armáda, ani bezpečnostná služba. Cirkev sú ľudia, ktorí si pomáhajú počuť našepkávanie Boha. Cirkev sú ľudia, ktorí uverili, že Boh im ukazuje na Ježiša ako na svojho Mesiáša. Cirkev sú ľudia, čo si spomedzi seba vyberajú hovorcov, ktorí majú schopné uši – presnejšie rozum a srdce –, aby zachytili Boží hlas a dokázali ho interpretovať. A tiež schopné ústa, aby spoznané pravdy vedeli ostatným úspešne predložiť a dosvedčiť. Povedané dnešným slovníkom, to by mali byť ľudia, ktorých si vyberáme za svojich zástupcov. Cirkev by v tejto úlohe nemala zaostávať za spoločnosťou, ale naopak, dávať príklad – že hovorcami ostatných sa majú stávať tí, čo umenšujú seba a povyšujú ideál. V cirkvi je tým ideálom Ježišovo evanjelium a v občianskej spoločnosti dobro celku, ľudí i prírody.