Homília - 16.8.2020

Pred niekoľkými rokmi som sa zoznámil s jednou staršou dámou židovského pôvodu. Pochádzala z východného Slovenska, a keď mala 16 rokov, bola v prvom vlaku, ktorý v roku 1942 viezol židovské dievčatá do koncentračného táboru v nacistami okupovanom Poľsku. Stretol som ju pri príprave projektu, v ktorom išlo o zaznamenanie pamätí ľudí, čo zažili rasové prenasledovanie na Slovensku. Predstaviteľom organizácie, ktorá to pripravovala, záležalo na tom, aby sa do projektu zapojili aj Slováci, kresťania a katolíci. Tá staršia pani zázrakom prežila koncentrák a vojnu, vrátila sa na Slovensko a žila v Bratislave. Keď sme sa opätovne stretli, hovorila mi aj o svojom postoji k náboženstvu. Vravela: „Viete, teraz prišiel do Bratislavy rabín, a čaká od nás, že budeme chodiť na bohoslužby. Ale my sme v tom koncentráku stratili vieru a vrátiť sa do toho tak, ako si to on predstavuje, už nevieme.“ A potom ma prekvapila: „Ale to, ako to vy vysvetľujete, by som asi vedela veriť.“

Dnešné evanjelium spomína podobné stretnutie, ale v opačnom garde. Ježiš ako veriaci Žid ide do pohanského kraja Týru a Sidonu, pričom ho tam prekvapí jedna pohanská žena. Jej trápenie, ako hovorí, spôsobil zlý duch. Nevieme, čo si máme pod tým presne predstaviť. Prekvapujúce však nie je to trápenie, ale oslovenie, ktorým sa žena obracia na Ježiša. Prosí ho o zmilovanie ako Pána a syna Dávidovho. To bolo mesiášske vyznanie viery, ktorého sa Ježiš od väčšiny Židov nikdy nedočkal. Po istom zdráhaní Ježiš odpovie na jej vieru a vysloví uzdravujúce želanie: „Nech sa ti stane, ako chceš.“

O čom je tento podivný príbeh? V zásade ide o prekročenie hraníc. Samotné prekročenie zemepisných hraníc nie je nič zvláštne. Zdá sa, že Ježiš opustil územie Palestíny a odišiel do Fenície (na územie dnešného Libanonu), aby mal na pár dní pokoj a mohol byť sám so svojimi učeníkmi. Keď sa pozrieme do 15. kap. podľa Matúša, skade pochádza dnešné rozprávanie, vidíme, že kapitola začína obvinením Ježiša a jeho učeníkov, že nezachovávajú židovské náboženské tradície. Ježiš zareaguje ostrým výrokom, že farizeji a zákonníci sú slepí vodcovia slepých (Mt 15,14). Ako sa spomína ďalej v 15. kap., po svojom návrate do vlasti Ježiš nešiel medzi ľudí, ale ľudia sami prišli za ním a on ich uzdravoval. Zopakovalo sa rozmnoženie rýb a chlebov. Ďalšia, 16. kap., ale začína opäť útokom farizejov a saducejov na Ježiša.

Tieto súvislosti nám poskytujú lepšiu predstavu o situácii. Náboženskí predstavitelia Izraela Ježiša nechápu alebo naňho priamo útočia. Potom je tu skupina ľudí, ktorí k nemu upierajú svoje nádeje, lebo majú veľa trápení a chorôb. Nakoľko títo ľudia odhadli, o čo ide Ježišovi, nevieme. A potom je tu pohanská žena. Nečakane volá na Ježiša ako na Mesiáša, nositeľa Božích prisľúbení. V krátkej výmene názorov s Ježišom prirovná svoju situáciu ku psíčkom, čo jedia odrobiny po pánoch. Nepredstavujme si nejakých hladných psov z ulice. Psíci, o ktorých hovorí žena, patria k domácnosti. Počíta sa s tým, že sa im ujde niečo dobré z panského stola. Prenesené na situáciu pohanov a Židov, tá žena šokujúco presne pomenúva situáciu: Židia majú plný stôl, čiže majú Sv. písmo, tradície, a v tom všetkom skúsenosť s Bohom; majú aj morálku a inteligenciu; majú Božích ľudí a majú aj Mesiáša. Pohania nie sú držiteľmi ani nositeľmi ničoho z tohto náboženského pokladu. Ale patria k domu, prinajmenej ako tí psíci. Tá pohanská žena na rozdiel od židovských náboženských autorít išla k podstate veci. Pochopila, že Boh nie je majetkom jedného národa či náboženstva. Pochopila, že Boh nekoná v prvom rade cez kóšer jedlo, rôzne rituály a predpisy. Koná vo svojej moci, ktorou uzdravuje.

Pred 20 rokmi ma požiadal jeden vydavateľ, či prispejem do knihy, ktorú plánoval vydať o náboženskej viere. On sám sa k viere nehlásil, ale rozmýšľal. Keď som písal svoj text, mal som na fare pracovňu otočenú oknom k záhrade, za ktorou bola rieka Morava so štátnou hranicou s Rakúskom. Díval som sa na tú hranicu a nazval som svoj text v knihe: Na hranici. Myslel som hranicu ako situáciu viery. Kto je príliš vo svojom náboženstve „zalezený“ a hranicu nevníma, má sklon zveličovať svoju skúsenosť a odsudzovať nepoznané. Kto hranicu vníma, kto o nej vie, vidí napravo i naľavo, a zostáva otvorený pre nové zjavenie – aj to Božie. Na jednom mieste som napísal: „V náboženskej oblasti sa často pohybujeme v dichotómiách (dvojitostiach): spravodlivý a nespravodlivý; svätý a hriešny. Často sa používa aj dvojitosť veriaci verzus neveriaci. V Ježišovej reči však ide o iné vymedzenie: túžiaci alebo netúžiaci, hľadajúci alebo uzavretý, vnímavý alebo povrchný.“ (Cesty víry, Praha 2000, 112.)