Homília - 2.8.2020

Celá sv. omša tu:

Pred pár dňami som bol na stretnutí so spolužiakmi. Tento rok uplynulo 45 rokov odvtedy, čo sme skončili vysokú školu a vysvätili nás za kňazov. Viacerí spolužiaci už zomreli, niektorí nikdy na stretnutia nechodia, zišlo sa nás asi 15. Ako to pri takých príležitostiach býva, najprv bola sv. omša, potom obed. Skutočné stretnutie začalo až potom, ako sa jeden priateľ rozhovoril o tom, nad čím sa trápi, o čom rozmýšľa, aké otázky si kladie. Pochádza z Oravy, spomenul aj to, prečo šiel študovať teológiu. Mal veľmi čestných, pracovitých a veriacich rodičov, v ich živote malo všetko svoj poriadok. Odkedy chodil do mesta na strednú školu, videl, že väčšina ľudí žije inak a že ich svet je úplne iný ako svet jeho rodičov. Vnímal tie dva svety – svet akoby ešte stredoveku a svet moderný. Vážil si svet svojich rodičov, ale chápal aj ten nový svet. Hovorí, že šiel na teológiu, aby tým svetom porozumel a nejako ich spojil.

Ako dnes čítame zo 14. kap. Matúšovho evanjelia, okolo Ježiša sa občas zhromaždilo veľké množstvo ľudí. V jednej situácii išli za ním aj na odľahlé miesto, kde Ježiš chcel byť sám. Nie je celkom jasné, prečo tí ľudia za ním prišli, nespomína sa, aké mali otázky. Text evanjelia len spomína, že „sa Ježiš nad nimi zľutoval a uzdravoval ich chorých“. Stretnutie s tisícami ľudí vyvrcholilo zvláštnym podelením sa o jedlo.

V tej dobe ľudia komunikovali iným spôsobom ako dnes a veľa času trávili na ulici. Ulice a námestia ľuďom nahrádzali dnešné verejné médiá a sociálne siete. Na ulici nešlo len o bežné informácie a klebety. Ľudia boli zvyknutí na potulných kazateľov, básnikov či prorokov. V židovskej spoločnosti väčšina ľudí chodila do synagógy, ale náboženstvo sa riešilo aj na ulici. Týkalo sa napokon všetkého, čím ľudia žili – osobných problémov, verejnej morálky, aj politiky. Veľkému zhromaždeniu ľudí na odľahlom mieste predchádzala správa o smrti Jána Krstiteľa. Od Jána ľudia veľa očakávali, určite aj zmenu spoločnosti. Po jeho strate hľadali posilu a povzbudenie u Ježiša, akoby sa pýtali, čo teraz on spraví, ako on zareaguje.

Keď sa pozrieme na predchádzajúce kapitoly Matúšovho evanjelia, môžeme rozpoznať, čo bolo typické pre Ježišovu činnosť. Viacerých ľudí zaujalo, ako Ježiš vykladal Boží zákon. Bol to iný spôsob, ako mali zákonníci (náboženskí právnici). Na konci 7. kap. u Matúša čítame: „Ľudia žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako taký, ktorý má moc, a nie ako ich zákonníci“ (Mt7,29). Pri Ježišovi cítili moc, teda vnímali jeho prirodzenú autoritu, a to práve v náboženských a morálnych otázkach. Tá moc sa prejavovala v tom, že Ježišove vysvetlenia a požiadavky, hoci boli náročné, nevnímali sa ako bremeno, ale ako pozývajúce, radostné a oslobodzujúce posolstvo. Druhá črta Ježišovho konania súvisela s tým hlbším pochopením Božieho zákona. Jeho dôsledkom nebol lepšie fungujúci poriadok, ale uzdravovanie. Asi nevieme, ako si to máme predstaviť. V texte Matúšovho evanjelia nájdeme viacero svedectiev o uzdravení, ktoré Ježiš urobil, a tiež poverenie učeníkov, aby uzdravovali, dokonca, aby mŕtvych kriesili, malomocných očisťovali a démonov vyháňali (Mt 10,8).

Nepredstavujem si to ako rozprávku. Ježišova činnosť bola náboženská a správne náboženstvo má moc. Nezačína ovládnutím človeka ako mágia, ale ako sme dnes čítali, zľutovaním sa, teda súcitom s ľuďmi, záujmom o ich trápenia. V správnom náboženstve sa človek vníma v jednote tela, duše a ducha a človek sa vidí cez svoje srdce i vo svojich spoločenských vzťahoch. Preto aj stretnutie s ľuďmi, ktorí boli nešťastní z Jánovej smrti a našli posilu a uzdravenie u Ježiša, nemalo skončiť suchým rozchodom, ale vrcholilo spoločným nasýtením. Ježišova výzva k jeho učeníkom: Vy im dajte jesť!, bola súčasťou toho uzdravujúceho a zľutovného prístupu k ľuďom. Od koho dnes máme čakať uzdravujúce a zľutovné konanie? Ježišova výzva: Vy im dajte jesť!, je dnes adresovaná nám. Pravdepodobne sa nám zdá ako tým učeníkom, že toho nemáme veľa a že nemáme na veľa. Ale Ježiš nám hovorí: Prineste to sem, ja vám to požehnám a vás požehnám, a bude pre všetkých dosť.

Podarilo sa spolužiakovi z Oravy prepojiť starý a nový svet? Podnes si kladie otázky, ako tým svetom porozumieť. Čítal rád aj rôzne filozofické knihy, aby porozumel, ale svoj život prežil najmä medzi chudobnými ľuďmi. Pamätám si, ako v jednej obci žil na ulici, kde hneď vedľa jeho fary obývali susedné domy samé rómske rodiny. Mal s nimi zaujímavé zážitky, niekedy mu suseda búchala na dvere aj o polnoci, že ju muž chce zabiť, lebo došiel z krčmy a nemá večeru. Tak išiel s ňou a varil večeru.