Homília - 12.7.2020

Záleží na tom, od čoho očakávame plodnosť a bohatstvo svojho života, svojej viery a následne aj cirkvi. Podľa dnešného evanjelia je Boh podobný roľníkovi, ktorý zakladá novú úrodu. Ježiš vo svojom podobenstve prirovnáva jeho slovo veľmi zraniteľnej realite – zrnku, semienku, ktoré odveje vietor alebo vyzobú vtáci. Prorok Izaiáš sa podobne vyjadril, počuli sme to v dnešnom prvom čítaní: „Ako spŕchne z neba dážď a sneh“ (Iz 55,10). Kvapky odtečú, sneh sa roztopí... Veľmi pominuteľné skutočnosti sú vo Sv. písme obrazom mocného Božieho slova!

Normálne by nám to nenapadlo. Keď sa nad tým zamyslíme, možno pochopíme. Moc Božieho slova nespočíva v jeho viditeľnej veľkosti, ale vo vnútornej plodnosti. Keď Ježiš rozprával podobenstvo o rozsievačovi, hovoril to v čase, keď sa okolo neho zhromažďovali veľké zástupy. Dá sa povedať, že mal úspech. Predsa tých ľudí Ježiš neburcoval priamou rečou, ale rozprával im „rozprávky“, podobenstvá. Prečo? – divili sa Ježišovi učeníci. Ježišova odpoveď prezrádza, že si o svojich poslucháčoch nerobil ilúzie: „Hľadia a nevidia, počúvajú a nepočujú, ani nechápu“ (Mt 13,13). Aký zmysel však potom malo tým ľuďom niečo rozprávať? Podobenstvá a rozprávky sú navonok pekné na počúvanie. Nesú však v sebe hlbší význam, ktorý v nich vytušia len tí, čo sú dotknuteľní, zraniteľní, pokorní a otvorení. Takí sa začnú pýtať ako Ježišovi učeníci: Prečo takto hovoríš? Už otázka prezrádza pozitívnu zraniteľnosť. Zdravotnícky pracovník, zamaskovaný od hlavy po päty, nenecháva na sebe žiadnu štrbinu, kadiaľ by doňho mohol vniknúť vírus. Aby nás Božie slovo oslovilo, do nás sa zasialo a prinieslo raz úrodu, nemôžeme byť pred týmto oslovením takto zamaskovaní. Musíme ponechať otvorené štrbiny; musíme byť pred Bohom trvalo zraniteľní ako zem, ktorá sa nechá zraniť, prekopať, preorať, aby mohla prijať semeno.

Mnohí kresťania žijú dnes v predstave, že imúnni voči Božiemu osloveniu sú len svetskí ľudia, napríklad takí, o ktorých Ježiš vo výklade podobenstva hovorí ako o chvíľkových alebo oddaných svetským radostiam. Sami si nechcú pripustiť, že uzavretí pred Bohom bývajú aj ľudia, ktorí sú navonok skrz-naskrz nábožní, ale nechápaví. Ak takíto kresťania, absolútne presvedčení o zlom svete a zároveň úplne si istí svojou pravovernosťou, začnú vytvárať uzavreté spoločenstvá, nebudú to spoločenstvá podľa sv. Benedikta, ale skôr spoločenstvá, aké jestvovali v Palestíne aj za Ježišovho života. Dnes ich nazývame kumránci alebo eséni. Ježiš ich poznal, v niečom s nimi asi súhlasil (napríklad v kritike veľkňazov), ale nevydal sa ich cestou, neizoloval sa od chrámu, ani od sveta. Eséni mali prísne pravidlá, ale nezostalo po nich nič, len pamiatky zaujímavé pre archeológov. Ježiš svojej cirkvi neodovzdal nové prísne pravidlá, ale semeno Božieho slova. Ako sa spozná, ktoré to je? Jednoduchá odpoveď: Podľa plodnosti.

Pôsobil som kedysi v dedinskej farnosti. Bola veľmi tradične katolícka. Tie dediny neboli môj svet, ale robil som, čo som vedel, trávil som podľa možnosti čas so staršími i mladšími ľuďmi. Keď sa s niektorými z tých ľudí dnes stretnem, s prekvapením sledujem, že sa cítia podnes pozitívne oslovení. Jedna priateľka z tej dediny mi nedávno napísala, ako si na mňa spomenula pri filme Čajka, ktorý dávali v televízii. Ja si to už nepamätám, vraj sme ten film pred viac ako 30 rokmi pozerali na fare a ja som to komentoval. Film mal zaujímavú hudbu, účinkovali tam len čajky a celé to bolo o hľadaní novej nevyskúšanej cesty. Bolo to vlastne podobenstvo o živote, ktorý nie je zaradením sa do kŕdľa, ale riskantným letom k výšinám. „Pamätám si na to, aký dojem ten film vo mne zanechal!“, napísala priateľka. „Som presvedčená, že keby som sa v živote nestretla s tvojimi názormi na prežívanie viery, ani by som si neuvedomovala, že existuje aj niečo iné!“