Homília - 28.6.2020

Celá sv. omša tu:

Nedávno som mal s priateľmi debatu o situácii v našej cirkvi a programe pápeža Františka. Nie je žiadnym tajomstvom, že František má nielen neprajníkov, ale aj nepriateľov, a že ho často podporujú viac ľudia mimo cirkvi, ako ľudia z jeho vlastného okolia. V lacnej novinárskej reči sa o pápežovi hovorí, že je liberál a ľavičiar, lebo, ako vieme, zdôrazňuje starosť o chudobných, migrantov a prírodu, a má ústretový postoj k ľuďom, čo žijú v tzv. neregulárnych vzťahoch. Teológ a kardinál Walter Kasper hovorieva, že pápež František nie je konzervatívny, ani liberálny, ale radikálny. Že žije a žiada radikálnosť evanjelia.

Čo si pod touto radikálnosťou máme predstaviť? Podľa dnešného úryvku z Matúšovho evanjelia mal Ježiš povedať, že ten, kto viac ako jeho miluje svojich rodičov, svoje deti, svoju manželku a podobne, nie je ho hoden. To je naozaj radikálna reč! Ale čo to znamená? Znamenať môže len jedno: Na prvom mieste ako určujúca autorita, ako zásadný, prvý vzťah a mierka hodnôt je Ježiš, jeho posolstvo, jeho život. V legendách o mučeníkoch z ranokresťanského obdobia sa pomerne často vyskytujú svedectvá, že mladí Rimania sa stali kresťanmi, a hoci pohanskí rodičia ich nútili odstúpiť od kresťanskej viery, radšej zomreli, akoby sa svojej viery zriekli. Známe sú aj príbehy o mníchoch a rehoľných sestrách, pre ktorých mali rodičia pripravenú kariéru, chceli ich zosobášiť s dobrou partiou, a oni to odmietli a šli radšej do kláštora – vybrali si Krista. Väčšina ľudí však nejde do kláštora a nestane sa mučeníkmi. A Ježiš aj tejto väčšine, teda nám všetkým hovorí: Ak nedáš prednosť mne, nie si ma hoden. Čo znamená dať Ježišovi prednosť v obyčajnom ľudskom živote?

Ak sa rozprávame s ľuďmi, aké majú hodnoty alebo priority, spomínajú zdravie, peniaze málokto (to by sa hanbili), a potom dobré medziľudské vzťahy, najmä v rodine. Náboženstvo nespomenie temer nik. Myslím, že aj preto, lebo mnohí nechápu, o čo v náboženstve ide, aj keď sa k nemu hlásia. Bol som nedávno na jednej fare a v kancelárii na stene som si všimol, že tam majú umelecky napísané Desatoro, jednu vetu pekne za druhou. Pekné a iste aj užitočné, ale nie je to Ježišova reč. Ježiš neskúšal ľudí z Desatora. Ježiš sa pýtal na vzťah k nemu, či mu dávam prednosť, či som ho hoden. Zaiste, ľahšie sa vymenuje Desatoro alebo nejaké poučky, ako sa pomenuje, čo pre dnešného človeka znamená vzťah k Ježišovi. Ale všimnime si, že ani v láske, ani v priateľstve sa neriadime nejakými poučkami. Možno len zoznamovacie agentúry majú zoznam pravidiel, ktoré treba zachovať, aby si niekto našiel primeraného partnera. V realite ide skôr o spôsob myslenia a konania, spôsob pohľadu na seba a na svet. Môžeme to nazvať aj životný štýl. To, k čomu sme pozvaní Ježišom, je jeho životný štýl, jeho spôsob myslenia a konania, a k tomu sa dostávame svojím záujmom, pozorovaním, premýšľaním, svojou otvorenosťou – teologicky povieme, že ide o pôsobenie Ducha Sv. v nás.

Ak náboženstvom nemyslíme presné poučky, ale osobný vzťah, spôsob myslenia a konania, svoj životný štýl podľa Ježiša Krista, tak áno, toto má prednosť pred všetkým a pred všetkými. V tomto prístupe nejde o konzervatívny alebo liberálny prístup, ale naozaj o radikálny. To slovo pochádza z latinského radix, čiže koreň, podstata veci. Koľkí z nás idú vo svojej viere, v našej cirkvi, vo svojom živote na podstatu veci? Niekedy je priam neuveriteľné, ako sme mimo podstaty svojej veci, mimo Ježiša a evanjelia. Predpokladám, že ten pán farár, čo dal namaľovať na stenu Desať Božích prikázaní, je presvedčený, že sa drží podstaty veci. V kostole mal niekoľko obrazov Panny Márie, slovenskú, mexickú i brazílsku. Zaujímavé, ale nepozná cirkevný predpis, že v kostole môže byť len jeden obraz alebo socha P. Márie. Prečo? Lebo nie sme v lunaparku, ale v kostole, a ten obraz musí byť umelecky hodnotný. Prečo? Aby nás aj tie obrazy viedli k podstate veci. Pravda, kto sa už zaoberá takýmito témami, keď sme zvyknutí v politickom, obchodnom i cirkevnom priestore na plno falošnej pozlátky namiesto toho, aby sme boli jeho, Ježiša hoden...

Tento rok sa pripomína 75 rokov od smrti radikálneho nasledovateľa Ježiša Krista, Dietricha Bonheffera. Zomrel na príkaz Hitlera v berlínskej väznici pár dní pred koncom vojny. Dietrich pochádzal z veľmi vznešenej a vzdelanej rodiny. Keď sa rozhodol stať sa evanjelickým teológom a kňazom, rodičia to tolerovali, ale neboli nadšení. Jeho otec mu neskôr napísal: „Vravel som si, že budeš žiť tichý a jednotvárny život farára ako môj strýko. Ale ohromne som sa mýlil...“ Bonhoeffer bol mimoriadne nadaným básnikom, literátom a teológom. Voči vtedajšej liberálnej protestantskej teológii postavil osobný vzťah k Bohu, oproti vtedajšej luteránskej štátnej nemeckej cirkvi sa prihlásil k cirkvi vyznania a evanjelia, a v čase, keď temer všetci Nemci obdivovali Hitlera, on sa zapojil do odboja proti nemu. Ako napísal jeden komentátor, Bonhoeffer sa nestal nudným profesorom, ani nevzdelaným svätuškárom, ale mučeníkom, pred ktorým sa musia pokloniť všetci humanisti. Dietrich vedel, koho chce byť hoden. Jeho radikálna voľba pre Ježiša sa nebila s jeho politickou a odbojovou činnosťou, ani s láskou k snúbenici, s ktorou sa už nestihol oženiť. Bol radikálny kresťan a nasledovník Ježiša v najopravdivejšom zmysle slova.