Homília - 19.6.2020

Primičná sv. omša z nedele 21.6. v Borinke tu:

V súčasnom svete patrí k významným oblastiam ekonomiky aj cestovný ruch, rekreačný a turistický priemysel. Mohlo by sa zdať, že je to preto, lebo ľudia sa majú dobre, môžu cestovať, chodiť na výlety a navštevovať rôzne zaujímavé miesta po svete. V skutočnosti sa cestovný ruch rozšíril preto, že ľudia sú dnes v mnohom ohľade preťažení až vyčerpaní zo spôsobu svojej práce a celkove zo súčasného štýlu života. A tak prirodzene hľadajú únik z ťaživej reality aspoň počas prázdnin a dovoleniek.

V texte, ktorý čítame z Matúšovho evanjelia na sviatok Srdca Ježišovho, sa Ježiš prihovára ľuďom, ktorí sa namáhajú a sú preťažení, a sľubuje odpočinutie. Toto odpočinutie je ponúkané trochu záhadne – namiesto úplného oslobodenia od ťarchy a jarma Ježiš ponúka svoje bremeno a svoje jarmo.

Ako tomu máme rozumieť? A ako uctievanie Ježišovho srdca súvisí so sľubom, že budeme oslobodení od svojej ťarchy, ak prijmeme jeho ťarchu? Slovom srdce sa vo Sv. písme nemyslí len citový život človeka, ale telesno-duchovná podstata človeka. Ak sa napríklad v Biblii píše, že Boh hľadí na srdce človeka, chce sa povedať, že Boh sa nenechá oklamať vonkajším vzhľadom, ale vie, čo si človek naozaj myslí, ako sa rozhoduje a ako koná. V stredoveku si uctievali Ježišovo srdce a v ňom zjavenú Božiu lásku najmä mysticky založení ľudia (idúci na podstatu viery a pestujúci veľmi osobný vzťah k Bohu). K rozšíreniu úcty voči Ježišovmu srdcu významne prispeli jezuiti i ďalšie rehole od 16. až do začiatku 20. storočia. Zasvätenie nášho kostola Ježišovmu srdcu súvisí s vrcholom tejto úcty v r. 1899, keď bol sviatok Srdca Ježišovho povýšený na slávnosť v celej cirkvi.

V súčasnosti môžu znieť mnohým ľuďom viaceré vyjadrenia o Ježišovom srdci cudzo, lebo nepoznajú ich pozadie. Napokon, ide o obraznú reč a obrazom je i známe znázornenie Ježišovho srdca: Ježiš ukazuje na svoju otvorenú hruď so srdcom, z ktorého šľahajú plamene; niekedy je srdce aj prebodnuté alebo ovinuté tŕňovou korunou. Tieto obrazy chcú poukázať na absolútnosť Božej lásky zjavenej v Ježišovi. Nie je náhoda, že úcta voči Ježišovmu srdcu sa významne rozšírila na začiatku novoveku, keď po reformácii kalvínskeho typu (zvlášť vo Švajčiarsku, Francúzsku a Holandsku) sa medzi kresťanmi ujala predstava prísneho, kontrolujúceho Boha a presvedčenie o veľkej ľudskej hriešnosti. V tých časoch sa ani v katolíckych kláštoroch nepristupovalo k sv. prijímaniu viac ako 1-2 razy do roka. Úcta voči Ježišovmu srdcu mala priniesť obnovu dôvery v Boha ako milosrdného a láskavého Otca, ktorý sa nám zjavil v Ježišovi a v jeho obeti za nás na kríži. Časť ľudí sa dala povzbudiť a začala častejšie prichádzať na sv. spoveď a sv. prijímanie, ale mnohí zostali len pri počítaní prvých piatkov a iných pobožností a Ježišovo pozvanie „vezmite na seba moje jarmo“ nepochopili.

Ako hovorí evanjelium na dnešný sviatok, podstata úcty voči Ježišovmu srdcu spočíva v prijatí Ježišovho bremena a jarma či v zámene nášho bremena za jeho bremeno. Čo je naším bremenom? Najčastejšie myslíme na rôzne choroby, ale v súčasnosti sú väčším problémom ako rakovina, infarkt či korona-vírus záťaže, ktoré ťažia ducha a dušu. To sa prejavuje v nenachádzaní zmyslu života a v podliehaní psychickým ochoreniam. Niekedy ide o následok osobných zlyhaní, ale často o následok ochorenia zo súčasnej civilizácie, systému, ktorý dnes ľudí a celú prírodu nesmierne preťažuje, vykorisťuje a ničí. Aby sme spoznali, že treba žiť inak, musíme odhodiť svoj často povrchný, na seba zameraný a konzumný pohľad na život a prijať Ježišov pohľad. A potom namiesto bremena, ktoré nás ťaží, prijať bremeno, ktoré nás činí silnejšími. O takomto bremene a jarme, teda o povinnosti, úlohe, záväzku a zmysle života hovorí Ježiš: Nehľadaj to, čo ťa pritláča k zemi, ale čo ťa dvíha; nehľadaj to, čo ti zastiera pohľad na trápenie ľudí a prírody, ale čo ťa robí schopným ich vidieť a s nimi cítiť, čo ti umožňuje seba a druhých oslobodzovať, povzbudzovať, milovať. Toto Ježiš nazýva jarmom lahodným a bremenom ľahkým. Práve podľa skúsenosti tejto príjemnosti, ľahkosti, radostného nesenia svojich životných úloh a povinností napokon môžeme spoznať, že sme sa našli a že sme si správne zvolili svoju životnú cestu, svoje povolanie i svojich životných partnerov a priateľov. Preto neobstoja niekedy zdanlivo „nábožné“ reči, že máme prijať bremeno, že máme prijať kríž, veď vraj nevieme, prečo nám to Boh poslal alebo prečo nás skúša... Nie, bremeno, ktoré nás dusí, bremeno, ktoré nie je a nemôže byť záväzkom lásky, nie je od Boha!

Môj priateľ, farár v Rusovciach, opravil nepoužívaný kostol vo svojej farnosti a na podiv verejnosti ho prerobil na kaviareň. Do tohto priestoru prídu aj ľudia, ktorí inak do kostola nechodia. Hovorieva, že cirkev nemá ponúkať len sviatosti, ale aj oddych a priateľstvo. Dúfa, že aj pomocou tohto priestoru, ktorý spája duchovné s príjemným zážitkom, ľudia rozpoznajú rozdiel medzi prázdnou materiálnou vecou a pokrmom pre dušu. Svoje vyznanie formuluje jednoducho: „Nohy treba mať zaprášené od zeme, ale hlavu vo hviezdach.“

Ježiš skôr, ako mal prebodnuté srdce na kríži, zaprášil si nohy na cestách za ľuďmi a srdce si nechal prebodnúť súcitom k unaveným a doráňaným. Pri pohľade na obraz Ježišovho srdca v našom kostole myslime na to všetko, čo sa v tomto srdci skrýva, k čomu nás volá a čo vyžaruje!