Homília - 24.5.2020

Celá sv. omša tu:

Už niekoľko rokov dostávam jeden katolícky týždenník z Nemecka. Noviny sa volajú Kresťan v súčasnosti (Christ in der Gegenwart). Pred týždňom prišli noviny s titulkom úvodníka: Ako siroty. V Nemecku sa podobne ako na Slovensku nekonali v ostatných mesiacoch verejné bohoslužby. V čase zákazu sa vysielali programy v médiách a šírili ich aj pomocou počítačových sietí. Kto chcel, mohol na viacerých kanáloch sledovať rôzne náboženské prenosy. Predsa sa autor úvodníka pýta: Kde je náš naozajstný sprievodca, naša duchovno-duševná opora? Otázku nekládol len voči karanténe, ale vo vzťahu k dlhodobému vývoju cirkvi a celej spoločnosti.

Možné odpovede nám ponúka čítanie zo Skutkov apoštolov. Dnešný text spomína situáciu osirelých Ježišových nasledovníkov. Oni uverili, že Ježiš žije, že je v nebi, ale cítia sa zároveň sami. Ich spoločenstvo vzniklo zo vzťahu s Ježišom, ale teraz sú bez neho. Čo urobia ako prvé? Vracajú sa na miesta, kde prežili s Ježišom veľké chvíle. K tým miestam patrí Jeruzalem, Olivová hora a jeden dom s veľkou sálou. Čo robia Ježišovi priatelia na týchto miestach? Spomína sa, že boli často spolu a modlili sa – apoštoli, ich ženy, priateľky a priatelia, a tiež Ježišova matka. Z jednej poznámky sa dozvedáme, že niekedy boli spolu až v počte 120 osôb (Sk 1,15). Na sviatok Zoslania Ducha Sv. budeme čítať, že pri jednom z tých stretnutí boli naplnení Duchom Svätým (Sk 2,4).

Podľa dávnej kresťanskej tradície veľký dom, v ktorom sa stretávali, patril rodine mladého Marka, ktorý sa neskôr stal autorom evanjelia a spolupracovníkom svojho strýka Barnabáša, ako aj apoštolov Pavla a Petra. V tom dome sa s najväčšou pravdepodobnosťou konala Ježišova posledná večera a neskôr sa z domu stal záchytný bod pre všetkých kresťanov v Jeruzaleme. Keď čítame o začiatkoch cirkvi, môžeme si uvedomiť, že aj dnes potrebujeme miesta, kde sa stretávame, ľudí, s ktorými máme priateľské vzťahy, a spoločné témy, ktoré riešime a nad ktorými sa modlíme. Nedávno som sa vyjadril, že kostoly ako verejné budovy možno zavrieť, ale nesmieme zavrieť svoje domácnosti. Niekedy musíme zostať doma, ale nemá ísť o domov ako samotku. Doma sme predsa tam, kde sme so svojimi blízkymi. V prípade cirkvi sú nimi tí, s ktorými sme sa zblížili cez vzťah s Ježišom. Niekedy sa pokrvná rodina a rodina cirkevná prelínajú. Často však aj nie, lebo hoci sme s niekým príbuzní, nie sme si, žiaľ, aj duchovne blízki. Samozrejme, ani v prípade náboženstva nejde o vonkajšiu blízkosť. Musí ísť o spoločné chápanie, vzájomnú pomoc, spoločné otázky i hľadanie ich riešenia.

Autor úvodníka z novín, ktoré som spomenul, kladie otázku, koho sme v ostatnom čase zažili ako duchovno-duševnú oporu, ako kresťana, ktorý medzi nami posväcujúco koná v zastúpení Krista. Takú skúsenosť mali by sme mať v našej cirkvi s kňazmi, ale nielen s nimi. Kde by sa v Jeruzaleme stretávali Ježiš a jeho učeníci, ak by im neotvorila svoj dom Markova mama? Ako by sa noví ľudia zblížili s Petrom a ostatnými apoštolmi, ak by nejestvovali ďalší, ktorí ich kontaktovali a vytvárali siete vzťahov? A o čom by boli ich stretnutia, ak by nemali spoločné témy, najmä tie, v ktorých ide o život (v doslovnom i prenesenom zmysle)? Modlitby, ktoré sa konali v tom veľkom dome v Jeruzaleme, určite neboli len opakujúce sa texty a obrady. Hneď po slovách, ktoré sme dnes čítali z 1. kap. Skutkov apoštolov, nasleduje rozprávanie o tom, nad čím sa Ježišovi učeníci v tých dňoch trápili. Možno nás to prekvapí, ale trápili sa nad zradou a smrťou Judáša. Rozprávali sa o tom, ako sa to mohlo stať, hľadali odpoveď v Biblii, a potom sa zhodli, že namiesto Judáša musia nájsť náhradu, svedka Ježišovho života, smrti a zmŕtvychvstania. Všetky tie ich rozhovory, porady, hľadanie riešení treba vidieť tiež ako modlitby, ktoré spolu konali.

Ako sme prežili ostatné mesiace? Boli sme doma ako na samotke alebo sme svoje domovy otvorili? Predstavme si, že sa na našej ulici nešíri vírus, ale sa strieľa. Po ulici utekajú ľudia a hľadajú úkryt. Čo by sme mali urobiť, nechať pred nimi zatvorené dvere? Keď sa takto pýtam, nejde mi len o súčasnú krízu a s ňou súvisiace obmedzenia. Ide mi o to, aby sme rozšírili svoje chápanie domova. Ide mi o to, aby sme mali v našich farnostiach domácnosti, ktoré nebudú len súkromím pre jedného či pár ľudí, ale aspoň niektoré budú aj miestami pohostenia, porady, modlitby a priateľskej pomoci pre ďalších. Istý americký profesor robil výskum, ako vzniká priateľstvo a aké situácie tomu napomáhajú. Aspoň 50 hodín spoločne stráveného času vraj potrebujeme, aby sa z človeka, ktorého poznáme, stal náš príležitostný priateľ, 90 hodín, aby sa z neho stal skutočný priateľ, a až 200 hodín, aby sa z neho stal blízky človek. Ale pozor! Spoločne strávený čas nie je spoločné sedenie v práci, škole alebo v kostole. Ide o čas navyše, mimo systému, čas, v ktorom sa rozprávame, radíme, popíjame, zaujímame sa jeden o druhého.

Keď som chodil v čase prísnych obmedzení do nášho temer prázdneho kostola, obchádzal som počas teplých dní početné hlúčiky turistov, ktorí pred kaviarňou družne posedávali a popíjali. Neviem, možno sa nesprávali celkom podľa predpisov. Ale ak si boli blízki, tak či tak patrili spolu. V tomto zmysle som im vlastne závidel. Nesprávali sa ako siroty! Prajem nám všetkým ducha Kristovej blízkosti, v ktorom pri všetkej zodpovednosti neuzatvoríme, ale rozšírime svoje srdcia, svoje vzťahy i svoje domovy!

Súbory na stiahnutie