Homília - 10.5.2020

Približne po dvoch mesiacoch sme opäť spolu na nedeľnej bohoslužbe. Niektorí ľudia veľmi túžili po sv. omši, iným je to jedno, a nájdu sa aj takí, čo sa rozčuľujú, že bolo dovolené otvoriť kostoly, ale neotvorili sa divadlá, kiná či všetky priestory pohostinstiev a kaviarní. Počas zákazu verejnej účasti na bohoslužbách som často premýšľal, či bolo správne prijať tento zákaz tak, ako bol zavedený. Nie preto, žeby som neuznával hygienické dôvody, ale preto, že neuznávam, aby sa cirkev zatvorila tak, ako sa dá zatvoriť nejaká budova, napríklad kostol.

Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolov nám pomáha pochopiť, čo je cirkev. Celkom na začiatku tvorili cirkev Židia. Ako čítame, delili sa na Helenistov a Hebrejov, čiže hovoriacich po grécky a hebrejsky. Išlo o niečo podobné, ako keď v Amerike v jednom a tom istom meste mali svoj kostol katolíci hovoriaci po anglicky, taliansky, poľsky i slovensky. Kresťanskí Židia neriešili, či môžu chodiť na bohoslužby. Napokon, chodili na ne do synagóg, medzi ostatných Židov. Od tých nepokrstených sa odlišovali tým, že – ako čítame v 2. kap. Skutkov apoštolov – mali všetko spoločné: Delili sa o majetok a delili sa o chlieb (Sk 2,44-47). Za delením chleba treba vidieť aj slávenie eucharistie. Pri slove spoločné nemusíme myslieť na tzv. kresťanský socializmus. Kresťania sa cítili byť rodina. Podobne to vo svojich synagógach vnímali aj iní Židia. Stretávali sa nielen na bohoslužbách, ale si aj vzájomne pomáhali, ako si pomáha rodina. Delili sa o majetok, jedlo, starosti, a v mnohom ohľade aj o choroby.

Povinnosť vzájomnej pomoci stala sa medzi kresťanmi v Jeruzaleme príčinou prvého vážnejšieho sporu, ale viedla aj k jednému novému riešeniu. Grécky hovoriaci kresťanskí Židia šomrali na tých hebrejských, že im málo pomáhajú – išlo najmä o pomoc vdovám a sirotám. Apoštoli riešili problém so všetkými členmi kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Oni sa cítili zodpovední zvlášť za hlásanie Božieho slova (za kázanie a katechézu) a na sociálnu starostlivosť hľadali iných ľudí. Kritériom výberu neboli iba sociálne zručnosti, ale prítomnosť Ducha a múdrosť. Úloha, na ktorú boli vybraní siedmi muži, sa neskôr nazvala diakonátom (službou) a chápala sa ako povolanie od Boha. Najznámejším medzi diakonmi stal sa Štefan, ktorý napriek pôvodnému zámeru apoštolov, že len oni sa budú venovať hlásaniu Slova (Sk 6,4), sa čoskoro ukázal ako najhorlivejší zástupca kresťanov v meste a vynikajúci hlásateľ Božieho slova.

My, ako dnešná cirkev, by sme sa mohli poučiť, že apoštoli neriešili problémy sami a vhodných kandidátov tiež nevyberali sami, ale za účasti celej obce. Náš problém týchto dní, kto a za akých podmienok „môže“ chodiť do kostola, by prví kresťania nechápali. Spoločná modlitba a lámanie chleba (eucharistia) boli neoddeliteľnou súčasťou ich života. Kresťania tak ako každá normálna rodina si pomáhajú, modlia sa a radia, ohlasujú Božie slovo i slávia bohoslužby. Ak by prví kresťania zažili niečo podobné, ako je dnešná pandémia, predpokladám, že tak ako riešili starostlivosť o vdovy a siroty, riešili by aj starosť o ľudí ohrozených chorobou. Vybrali by ľudí na potrebné služby a rozdelili by si úlohy, aby si boli nablízku aj v čase ohrozenia, alebo práve v čase ohrozenia.

Čo by sme mohli prevziať z modelu prvotnej cirkvi? Predovšetkým pochopenie, že cirkev je rodina. Podľa Ježiša sú jeho učeníci viac ako pokrvná rodina: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8,21). Jeden môj kolega po zákaze verejných bohoslužieb začal sláviť sv. omše po domácnostiach, kam prichádzali aj blízki susedia. Keď sa nám povedalo, aby sme zostali doma, dá sa to pochopiť aj takto. Sme doma tam, kde sme s našimi bratmi a sestrami z cirkvi. Dnes sa mnohí uškŕňajú nad rómskymi osadami, z ktorých niektoré museli ísť celé do karantény. Tie osady sú čosi ako veľká rodina so všetkými výhodami i problémami. Nech sa nik nediví, ale tá blízkosť by mohla byť príkladom aj pre nás. Iste, nejde o blízkosť na sociálnom, etnickom a národnostnom základe, ale na základe Krista, ako sme dnes čítali z Prvého listu apoštola Petra: „Ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, jeho vlastný svätý národ...“ (1Pt 2,9). Jedna moja známa, ktorá býva s rodinou v maďarskej Rajke, mi napísala pekné svedectvo o skúsenosti s karanténou. Žili vo veľkom tempe, teraz pracujú z domu. Ako píše, „všetci sme zrazu vyšli zo svojich bytov a domov a trávime viac času so susedmi. Bola som prekvapená, ako sme si všetci začali pomáhať. Zo dňa na deň sa uzavreli hranice a iba málo ľudí sa mohlo dostať do Bratislavy. Vtedy začali neznámi ľudia pomáhať neznámym ľuďom. Pomáhali sme si zadovážiť dokumenty, ktoré žiadajú maďarské úrady, šili a rozdávali si rúška, ale aj iné veci, vozili sme ľudí na nákupy do Mosonu a podobne.“

Myslím, že tieto príklady zo súčasnosti i z čias prvotnej cirkvi môžu byť podnetom pre nás, aby sme svoju cirkev a svoje vzťahy vedeli utvárať tvorivejšie a krajšie, ako si to vedia predstaviť úradníci. Pápež František v homílii 7. mája 2020 povedal: „Ak by sa ma niekto spýtal, čo je pre kresťanov najnebezpečnejšou úchylkou, povedal by som bez váhania – zabúdanie, že patríme k ľudu.“ Ak nezabudneme, že patríme spolu, môžeme mať zatvorený kostol, ale naša cirkev, naše spoločenstvá, a to za každých okolností, zostanú otvorené.