Homília - 26.4.2020

Ak je ťažké vidieť súvislosti pri technických otázkach, ešte ťažšie je to pri otázkach spoločenských a náboženských. K známym veľkonočným rozprávaniam patrí príbeh o emauzských učeníkoch. Obaja muži patrili k širšiemu okruhu Ježišových prívržencov. Povedané dnešným slovníkom, dúfali, že Ježiš dá do poriadku izraelskú spoločnosť a národ postaví na nohy. Pozitívnu zmenu očakávali duchovne i politicky. Sklamane konštatujú, že ich nádeje skončili Ježišovou smrťou. Na ich sklamaní nič nezmenili ani informácie, že sa čosi udialo okolo hrobu s Ježišovým telom. Ich postoj sa zmení až potom, ako im neznámy cudzinec, ktorý sa k nim pridá po ceste, poukáže na súvislosti Starého zákona, a keď pri lámaní chleba v ňom spoznajú samotného Ježiša.

Ťažko povedať, či svoje nariadenia politici menia, lebo odrazu vidia súvislosti, alebo to robia len pod tlakom verejnej mienky. Prečo zmenili svoj názor emauzskí učeníci? „Počnúc Mojžišom cez všetkých prorokov im vykladal, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“, čítame o Ježišovom vysvetlení učeníkom. Išlo o vysvetlenie toho, ako koná Boh, ako nás zachraňuje, ako koná, keď trpí spravodlivý človek. Medzi Židmi (a učeníci Ježišovi neboli výnimkou) prevažovala predstava, že Boží Mesiáš sa prejaví „mocným slovom a činom“. Tú moc si predstavovali tak, že Mesiáš presvedčí svojich oponentov, a tých, čo nepresvedčí, zbaví moci a prevezme vládu nad spoločnosťou. Ježišovo ukrižovanie bolo úplným preškrtnutím takýchto predstáv. A teraz prichádza k obratu. Ježiš nepresvedčil všetkých ľudí pred svojou smrťou, ale ako vzkriesený presvedčí svojich učeníkov. Dá im „nové“ oči, nové pochopenie, aby videli súvislosti.

Ako to prijala prvotná cirkev, môžeme vidieť na čítaní zo Skutkoch apoštolov, ktoré sa dnes číta pri nedeľnej liturgii. Apoštol Peter tam vzťahuje na Ježiša vyjadrenie 16. žalmu: „Potešilo sa moje srdce... a moje telo bude odpočívať v nádeji, lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedopustíš, aby tvoj Svätý videl porušenie.“ Dávid zomrel, vysvetľuje Peter, reč nie je o ňom. Je to reč o Ježišovi, ktorého povýšila Božia pravica a ktorý od Boha prijal Ducha Sv. a vylial ho, ako to vidíte a počujete (Sk 2,25-27.33). Na tom mieste zatiahol Peter do vysvetlenia aj seba a ostatných Ježišových učeníkov: Ak by sa Duch Boží nevylial na nás – hovorí Peter –, nič by sme nerozumeli a nič by sme nezvestovali. 

Príbeh o emauzských učeníkoch sa zavŕši pri lámaní chleba. „Lámanie chleba“ bolo pôvodným pomenovaním toho, čo dnes nazývame eucharistia a sv. omša. Múdra reč, múdre vysvetlenie – to veľmi potrebujeme. Ešte väčšmi vidíme súvislosti a naozaj sa nám otvárajú oči, keď sa nám niekto celkom daruje, keď sám seba takpovediac prelomí. Ak by politici a ďalší robili svoje opatrenia tak, že by sa vžívali do situácie ľudí a žili by úctou k ľuďom, najmä k tým, ktorí sú slabší, nevyrábali by necitlivé rozhodnutia, ale dialo by sa „lámanie“, zdieľanie, zažívali by sme solidárne konanie. Ježišova cirkev mysticky, v modlitbe a spomienke láme chlieb a víno, „aby sa nám stali telom a krvou nášho Pána Ježiša Krista“. A keď sa pripomína Ježišov odkaz: „Robte to na moju pamiatku“, mali by sme vnímať, že nemáme konať len rituál, ale pomocou rituálu máme lámať sami seba. Preto nám tak záleží na spoločnom slávení tohto lámania na Ježišovu pamiatku. Ako sme si povedali minulú nedeľu: nedá sa to konať virtuálne.