Homília - 16.2.2020

Veľké udalosti vo svete majú rôzne príčiny. Premýšľame najmä o udalostiach, ktoré spôsobujú vojny a prevraty, migráciu tisícov až miliónov ľudí, rozpad starých a vznik nových štátov, hospodárske a finančné krízy. Pýtame sa: Deje sa to všetko len tak, nie je za tým nejaké tajomstvo, na ktorom sa dohodli mocní tohto sveta a ktoré nechcú prezradiť ostatným? Vysvetlenia, ktoré sa ponúkajú, nám často nestačia, za udalosťami hľadáme skryté príčiny.

Keď apoštol Pavol vysvetľoval zrod kresťanskej viery, tiež spomínal tajomstvo. Kresťanstvo je zapríčinené Božou múdrosťou, ktorá je niektorým ľuďom skrytá a iným zjavená. Pavol povie, že prístupná je tým, ktorým to Boh zjavil skrze Ducha. Vďaka nemu sa niektorí ľudia dostali k tajomstvu, ktoré ostatní nevidia, nepočujú a v srdci nemajú. Týmto poznaním z Ducha sú obdarovaní tí, ktorí Boha milujú. Avšak ľuďom, o ktorých sa apoštol vyjadruje ako o kniežatách (vládcoch) prítomného veku (doby), tajomstvo zostáva skryté.

Ku ktorým ľuďom patríme? Asi málokto by sa prihlásil, že patrí k vládcom nášho sveta. I keď, náš svet – to je aj môj životný priestor, okolie, obec, svet, kde pracujem a zarábam, svet, v ktorom niekoho, niečo politicky podporujem alebo odmietam a pod. Pavol rozlišuje vládcov, a potom dokonalých: „Medzi dokonalými hovoríme múdrosť“ (1 Kor 2,6). Podľa židovského filozofa tej doby, Filóna z Alexandrie, boli dokonalými Židia, ktorí prijali tajomstvo – zjavenie jedného, jediného Boha. Medzi pohanmi boli v tej dobe známe viaceré tajomné kulty, nazývané mystériá. Členovia týchto kultov sa považovali za dokonalých, ak prešli viacerými stupňami zasvätenia do božských tajomstiev. Zasvätenie malo podobu tajomného učenia a dramatických rituálov. Pomocou nich mal človek prekonať svoju pozemskú obyčajnosť a získať účasť na uctievanom božstve. Keď Pavol hovoril o dokonalých, jeho súčasníci chápali, že hovorí o zasvätení do božského tajomstva, na rozdiel od Židov a vyznávačov pohanských mystérií bol však pre kresťanov tým tajomstvom „ukrižovaný Pán slávy“.

Zvláštne slovné spojenie: Pán slávy, ukrižovaný! Pavol používa túto ukrižovanosť ako charakteristiku Krista, aby zdôraznil odlišnosť Božieho Mesiáša, Pána slávy, od predstáv židovského i pohanského sveta. V týchto predstavách sa Boh prejavoval ako mocnejší než všetci mocní, ako víťaz nad víťazmi. Zo Starého zákona je známy príbeh o ubolenom Jóbovi. Jób nechápal, prečo trpí, keď je spravodlivý, a Boh ho musel poučiť, že mu neprináleží sťažovať sa alebo obviňovať Boha, ak trpí. Napokon však Jóbov príbeh vrcholí tým, že Boh ho požehnal ešte viac ako na začiatku: Jób znova zbohatol, znova mal deti a dožil sa ešte mnohých rokov. Ježiš Kristus, Pán slávy, však skončil ukrižovaný. To, čo nazývame zmŕtvychvstanie, neudialo sa z pozemskej strany Ježišovho života, ako sa to udialo u Jóba. Zmŕtvychvstanie, moc slávy, nie je opätovné zdravie, zbohatnutie či predĺženie ľudského života. Ježiš sa stáva Pánom slávy povýšením k Bohu cez kríž a smrť. Pavol zdôrazňuje túto múdrosť ako tajomstvo, ktoré je ľuďom nepochopiteľné. Ak má toto tajomstvo niekto uveriť, tak je to možné len tak, že mu to zjaví Boh skrze svojho Ducha, že Boh sám mu odomkne dvere k tomuto tajomstvu.

Vysvetlenie apoštola Pavla, o čom je kresťanstvo, môže sa nám zdať zvláštne, príliš sväté a duchovné. Predstavme si však, že by sme sa tak ako Korinťania len pred rokom či dvoma stali kresťanmi. Nebola by žiadna kresťanská tradícia, žiadne kostoly, žiaden pápež v Ríme. Samozrejme, nejaké náboženstvo by sme mali, vlastne by ho mali všetci. Verili by sme na čary a kúzla, na bohov všetkého druhu a typu, a tí intelektuálnejší by si osvojili nejakú podobu filozofickej či skôr ezoterickej múdrosti. Naši židovskí susedia by si zasa zakladali na svojej veľkej tradícii a morálke. Čím by nás v takomto prostredí oslovili apoštoli, prečo by sme sa dali pokrstiť? Môžeme odpovedať s apoštolom Pavlom: Našli sme múdrosť či dokonalosť v Ježišovi Kristovi? Nie v nejakom učení, ani v tajomných cvičeniach a rituáloch, ale v ňom, v jeho vzťahu k nám. Jemu sme sa zasvätili, jeho múdrosť vrátane jeho lásky až po kríž sme prijali za svoju tajnú múdrosť a jeho evanjelium za svoj program.

Dňa 12. februára 2020 zverejnil pápež František text, nazývaný exhortácia, v ktorom skomentoval rokovanie biskupov Južnej Ameriky o situácii cirkvi a sveta v Amazónii. Čakalo sa, že sa vyjadrí k niektorým témam, o ktorých na synode hlasovali biskupi. Napríklad, viac ako dve tretiny biskupov odporučilo svätiť za kňazov ženatých mužov a nájsť zodpovedné pozície v cirkvi aj pre ženy. František tieto témy však zdanlivo nespomína. Ale ktovie, možno mu len na prvé čítanie nerozumieme tak, ako nerozumieme Pavlovi. V časti o ženách pápež píše, že v cirkvi musíme oddeliť kňazstvo a moc. Moc rozhodovať v cirkvi nemajú mať len kňazi. Moc a kňazstvo nie je to isté. Podľa Františka moc v cirkvi znamená službu, veľkorysosť a slobodu a ženy majú mať tiež prístup k cirkevným funkciám a službám.

Dejú sa udalosti v cirkvi, dejú sa udalosti vo svete, mocní bojujú o moc, a my objavujeme tajomstvo Kristovej moci. Keď sa tejto moci naozaj zasvätíme, už sa nebudeme pýtať, budeme s Kristom sláviť, o jeho moc sa budeme deliť, s ním seba posilňovať a svet premieňať.