Homília - 9.2.2020

Niekoľko málo týždňov pred voľbami sa množia predvolebné prieskumy. K pozoruhodným výsledkom patrí zistenie, že viac ako tretina ľudí očakáva, že sa po voľbách nepodarí zostaviť stabilnú vládu a ešte do leta budú ďalšie voľby. Tieto domnienky odzrkadľujú skúsenosť ľudí s politikmi. Sú to jedinci s veľkým egom a zároveň s mnohými chybami, ktoré si nechcú priznať. Ťažko od nich očakávať, že budú spolupracovať a správať sa zodpovedne.

Na rozdiel od súčasných politikov sa apoštol Pavol pred svojimi poslucháčmi predstavoval ako slabý, bojazlivý a prestrašený. Na začiatku 2. kap. 1. listu Korinťanom píše, že sa ani nechce prezentovať veľkou múdrosťou, lebo viera v Božie pôsobenie vo svete sa nemôže zakladať na ľudskej múdrosti, ale na prejavoch Božej moci. Pavlovo seba-podceňovanie prekvapuje, asi to ani nevieme pochopiť.

Na súťaži krásy sa vyberá najkrajší muž či najkrajšia žena (diskutovať sa dá, že pre každého je pekné niečo iné), na vedomostnej súťaži sa vyberá najmúdrejší napríklad v matematike, chémii či dejepise (kritériá výberu sú pomerne jasné). V politických voľbách je to ťažšie. Podľa čoho sa rozhodnúť? Mali by sme vyberať človeka, ktorému dôverujeme, že bude schopný i zodpovedný za spoločné záležitosti. Ktosi povedal: Zvoľte toho, komu bez váhania zveríte svoju peňaženku. Apoštol nevyzýva: Dôverujte mi! Nejde mu o vyvolanie dôvery v seba. Apoštol hovorí: Prišiel som zvestovať Božie tajomstvo, prišiel som vzbudiť vieru v mocné pôsobenie Boha medzi vami. Predstavme si, žeby sme niekoho chceli povzbudiť k náboženskej viere, a on by nám povedal: Skús ma presvedčiť, dokáž mi to! Ako by sme reagovali? Pokúsili by sme sa zhromaždiť všetky svoje náboženské vedomosti, a potom by sme ich skúsili čo najpríťažlivejšie podať, aby sme iného človeka presvedčili? Kto z nás by to dokázal? Pavol sa o takéto prezentovanie svojich vedomostí a schopností zjavne nepokúšal. Namiesto toho povie: „Moja reč nespočíva v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Božieho Ducha a moci.“ (1 Kor 2,4)

Náboženská viera spočíva na skúsenosti, že niečo veľké, božské nás presahuje. Spočíva tiež na protiklade medzi zážitkom vlastnej malosti a zážitkom niečej veľkosti. Ten zážitok býva až otriasajúci. Pavol sa vyjadril, že prišiel medzi Korinťanov s veľkým strachom a chvením (1 Kor 2,3). Myslel azda na to, že sa bál Korinťanov? Pochybujem. Slovami o bázni či chvení vyjadril skôr svoj zážitok z Boha, z jeho oslovenia a zjavenia. Odborníci, ktorí sa vedecky zaoberajú náboženstvom, religionisti, nazývajú náboženský zážitok latinským pojmom mysterium tremendum et fascinosum. Teda zážitok, ktorý človekom otrasie a súčasne ho uchváti. Nejde o zážitok strachu, ktorý ochromuje, ale ktorý upokoruje a zároveň uchvacuje, nadchýna, zapaľuje a teší. Keď Pavol ohlasoval evanjelium, snažil sa dať svedectvo o tejto skúsenosti. Preto nezdôrazňoval, že zmúdrel, ale že bol premožený mocným Božím pôsobením.

Ako to mohol dokázať? Okrem iného poukazoval na rozpor medzi vlastnou neschopnosťou a úkazom viery v Ježiša Krista medzi Korinťanmi. Nejde len o prístup apoštola Pavla. Ide o zásadu, ako sa podľa biblickej tradície zjavuje Boh. Jeho moc sa prejavuje často v nelákavom balení. Tam a vtedy, kde by to podľa ľudských kritérií nemalo fungovať. Boh koná cez starého Abraháma a jeho starú manželku, koná cez starého a zajakávajúceho sa Mojžiša, koná cez hriešneho Dávida, a napokon cez Ježiša, o ktorom povedali, že „z Galilei nepochádza nič dobrého“. Boh koná cez Ježiša, ktorý, áno, konal aj zázraky, ale napokon neurobil zázrak, aby zišiel z kríža. V cirkvi by sme mali vedieť, že konanie Boha nespočíva na našej veľkej učenosti a úplnej bezchybnosti. Zaiste, to však nemôže byť dôvod, aby sme sa nevzdelávali. Odpradávna platí v cirkvi zásada, že za kňaza nemožno vysvätiť nikoho, kto nenadobudol primerané vedomosti. Naše vedomosti však nemajú slúžiť seba-predvádzaniu, ale – ako povedal Pavol – rozpoznaniu prejavov Ducha a Božej moci medzi nami.

Na sobášoch si novomanželia občas žiadajú, aby im organisti zahrali Aleluja od Leonarda Cohena (počul som to však viackrát aj na pohreboch). Pred časom ma jedna priateľka upozornila na jeho inú skladbu, ktorá sa nazýva Anthem (hymnus). Poslala mi aj preklad textu. Cohen tam v refréne spieva: „Zvoňte na zvony, ktoré stále môžu znieť, zabudnite na svoje dokonalé obety, vo všetkom je prasklina, aby sa dovnútra mohlo dostať svetlo.“ Ona za seba ešte dodala: „Počúvam si to dokola a spomínam na všetky tie praskliny v živote... a na nádej svetla.“

Aj uchvacujúca hudba býva otriasajúca i premieňajúca. Hudba, slovo, čin, a napokon aj prírodné javy a my, ľudia, zostávame nosičmi, nositeľmi možného zjavenia božského. Ak sme dobrými nositeľmi, iskra božského cez nás prebehne a zapáli okolité prostredie. Pri našich stretnutiach, modlitbách a rozhovoroch si pomáhame čo len jednu takú iskričku rozpoznať, zachytiť a ňou ďalej zapaľovať.