Homília - 2.2.2020

Na začiatku dnešnej sv. omše sme požehnali sviece. Kedysi sa nazývali hromničky, lebo sa zažínali počas búrok, keď bili hromy a šľahali blesky, a ľudia sa pri zažatých sviecach modlili, aby do ich domu neudrel blesk. Z detstva si pamätám, ako som sa cez okno díval na zúriacu búrku vonku a mali sme zažatú hromničku na stole. Veríme ešte, že keď zažneme hromničku, do domu nám neudrie blesk?

Modlitba, ktorou sme dnes sviece požehnali, o hromoch a bleskoch nič nehovorí. Najprv Boha nazýva pravým svetlom, a potom ho prosí, aby osvietil srdcia ľudí svetlom viery. Sviece sa spomínajú až v závere, a to v tom význame, aby všetci, čo si ich dnes zažali, šťastne vošli do svetla Božej slávy.

Aby sme pochopili slová modlitby, potrebujeme mať istú predstavivosť. Bez svetla je zle. Keď po tme cestujeme autom, často by sme radi videli lepšie na cestu, ale reflektory ďaleko nesiahajú a často sú špinou z cesty zanesené. Niektoré oproti idúce autá majú reflektory také silné, že nás oslepujú. Keď dnešná modlitba nazýva Boha svetlom, prosíme, aby nás osvietil v srdci, a to svetlom viery. Aby nás osvietil v srdci, teda v našej podstate, tam, kde premýšľame, cítime, rozhodujeme sa, kde si uvedomujeme seba samých. Boh nás má osvietiť „svetlom viery“. Môže sa to zdať málo, ale predstavme si, že sme slepí, nevidíme svet, ani ľudí okolo nás, ale máme pri sebe človeka, ktorému môžeme veriť. Ten človek tiež nie je stále pri nás, ale vo viere v neho vládzeme žiť a nebojíme sa. Taká viera nie je naivita, je dôsledkom vzťahu iného človeka k nám, ale aj našej ochoty dôverovať, a tiež odvahy zveriť sa niekomu, koho nevidíme. Podobne je to so svetlom viery v Boha. Viera v Boha je svetlom, lebo nám pomáha zorientovať sa, robiť úsudky a rozhodnutia. To svetlo, poznanie, dôvera, pokoj i láska nie sú z nás, ale predsa sú naše, lebo nás osvecujú zvnútra. Tak Boh pôsobí v živote človeka. Nie je niekým oproti nám, čo by si na nás posvietil, čo by nám do očí svietil, ale je v nás a svieti nám na cestu.

Dnešný text z Evanjelia podľa Lukáša prináša niekoľko informácií o židovských zvykoch, ktoré sprevádzali narodenie dieťaťa, a potom spomína dvoch starších ľudí, ktorí v Ježišovi uvideli svoju spásu, naplnenie a zmysel svojho života. Títo ľudia predstavujú veriacich Židov, pre ktorých neboli dôležité zvyky a zákony, ale Boží vstup, Boží zásah do ich života a života celej spoločnosti. Simeon o Ježišovi hovorí, že ho vidí ako svetlo všetkých národov a slávu Izraela. V tej vete je vyslovená podstata kresťanskej viery. Nie názory a usmernenia Starého zákona, nie múdrosť rabínov a filozofov, už vôbec nie konanie politikov a boháčov riadia naše osudy, ale všetko sa to láme, rozhoduje na Ježišovi. On je to svetlo, ktoré ostro oddeľuje svet svetla a svet tmy, on je ten reflektor, ktorý nám svieti na cestu a zároveň je očami, ktorými sa na tú cestu dívame.

Pred rokmi bola obľúbená kniha francúzskeho kňaza Michela Quoista pod názvom Tvojimi očami. Bola to kniha meditácií a modlitieb, ktoré sa mi páčili, lebo začínali vždy pohľadom na niečo konkrétne z nášho sveta: ulicu, futbalový zápas, pekné dievča, auto či politické zhromaždenie. Z toho pohľadu nám môže byť radostne alebo smutno alebo nijako. Autor meditácií postupne prechádzal od svojho pohľadu k Ježišovmu pohľadu, aby si ten Ježišov pohľad našiel a osvojil. Jedna meditácia nazvaná: Bolo by to také ľahké, Pane začína ako premýšľanie aktívneho človeka, ktorý sa pýta, či robí dobre, ak sa angažuje, chodí na schôdze, akcie, diskusie, pýta sa, či to naozaj treba, či tým vôbec niečomu pomôže. Počuje, ako mu ľudia hovoria: „Búriš sa, márne sa biješ, nevidíš podstatné.“ Počuje, ako ho ďalší hodnotia: „Robí mu to dobre, on je taká povaha, nevie byť bez toho.“ A tak premýšľa: Bolo by to také ľahké, Pane, znova mať voľné večery a celé víkendy, sadnúť si, užívať si pokoj... Bolo by to ľahšie, Pane, zostať bokom a viac sa nezašpiniť, pozerať na iných, ako sa bijú a diskutujú, posudzovať ich a modliť sa za nich... Naozaj, toto odo mňa žiadaš, Pane? Pochybujem, pochybujem. A tak prosí ďalej: Pane, osvieť ma, lebo v koncerte hlasov, aj múdrych, priateľských, počujem iný hlas, ktorý ma naliehavo oslovuje: „Zaberáš miesto Pánovi. Len on môže zmeniť ľudí a svet. Odovzdaj sa do jeho rúk a On urobí to, o čom si ty, nešťastný namyslenec, namýšľaš, že môžeš urobiť.“ Je to tvoj hlas, Pane? Pochybujem, pochybujem. Ale ak to naozaj chceš, zložím dnes večer do tvojich rúk demisiu. Potom počuje Ježišovu odpoveď: Milý môj, neprijímam tvoju demisiu. Nepočúvaj tie hlasy, nie sú odo mňa. Nič sa neurobí bez teba a tvojich bratov, chcem, aby ste všetci boli zodpovední za človeka a za svet. Ale nič sa neurobí bezo Mňa. Teraz choď a spokojne spi, zajtra, ty a ja, ja a ty, spoločne, bratsky s tvojimi bratmi pôjdeme znovu do boja. (Cesty modlitieb, Lúč, Bratislava 1994, 45-48.)

Veríme ešte, že keď zažneme hromničku, do domu nám neudrie blesk? Verím, že keď zažnem hromničku, aby som sa stíšil a modlil, zažne sa vo mne svetlo viery, na svoje otázky dostanem odpoveď a moje oči začnú vidieť Ježišovými očami. Spoznávajme a overujme si to spoločne, nezostaňme v búrkach času sami, nesme spolu sviece i svetlo svojej viery!