Homília - 19.1.2020

Rozmýšľam aj o týchto témach, keď skončilo vianočné obdobie a pri nedeľných bohoslužbách začíname čítať úryvky z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom. Ten dnešný úryvok je krátky. Je to vlastne len jedna rozvinutá veta. Na prvé prečítanie ani nezachytíme, čo je tu dôležité. Pri pozornejšom čítaní si všimneme, ako sa Pavol v liste predstavuje: „Pavol, z Božej vôle povolaný za apoštola.“ Hneď po sebe zmieňuje istého Sostena, ktorého nazýva bratom; zjavne ide o Pavlovho blízkeho spolupracovníka. Potom sú tu zmienení adresáti listu: Božia cirkev, komunita v Korinte, ľudia posvätení v Kristovi, povolaní ako svätí, a zároveň aj všetci ďalší kresťania.

V súčasnej spoločnosti sme zvyknutí, že sa občas konajú voľby a že tí, ktorých zvolíme, si rozdelia moc, a potom rozhodujú o dôležitých veciach. V demokratickej spoločnosti sa očakáva, že títo ľudia budú zastupovať občanov. Keď sa v nich sklameme, povieme, že zastupujú len sami seba alebo svojich sponzorov. V cirkvi sme zvyknutí, že voľby nie sú a že biskupom alebo farárom sa stane niekto, koho na určitú pozíciu pošlú z vyššieho úradu. Nie je to celkom tak, v minulosti sa biskupi a farári tiež vyberali voľbou, a dokonca, ako vieme, volí sa aj do najvyššej, pápežskej pozície v cirkvi. Rozdiel oproti bežným voľbám by mal byť v tom, že zvolený človek nemá zastupovať vôľu svojich voličov, ale vôľu Božiu. Alebo inak povedané: Nemali by sme hľadať človeka, ktorý bude plniť našu vôľu, ale takého, ktorého posiela, ktorého povolal Boh. Taký človek je povolaný Bohom aj bez toho, či to niekto uzná alebo nie. Z hľadiska cirkvi ako spoločenstva je však dôležité, či to rozpoznáme a uznáme.

V tomto zmysle sa Pavol predstavoval ako Bohom povolaný. Vedel, že neohlasuje seba, svoju múdrosť, ale ohlasuje Boha, ktorý ľudí oslovuje a posväcuje v Kristovi Ježišovi. Nikdy mu nenapadlo, že ak niekoho získa pre kresťanskú vieru, tak preto, že je múdry a šikovný. Veril, že ak niekoho získal, tak preto, že v ňom pôsobila Božia milosť, že bol povolaný za posla Krista Ježiša. Pre neho samého to spočiatku bola nová skúsenosť, ktorú by nikdy neplánoval ani nevymyslel. Ľudí, ktorí skrze neho uverili a prijali Ježiša za svojho Pána, videl Pavol tiež ako povolaných, pravda, nie za apoštolov, ale aby sa stali posvätení, aby sa ich život stal svätým v Kristovi. Označenie svätý pritom Pavol nechápal v morálnom význame, ale že Boh posväcujúco, obšťastňujúco a uzdravujúco pôsobí v živote tých ľudí, ktorí uznali Ježiša za svoju najvyššiu životnú autoritu.

Na príklade Pavla a cirkevných spoločenstiev, ktoré založil, si môžeme uvedomiť, že okrem rozhodnutí, ktoré sa rodia z väčšinovej mienky prostredníctvom volieb, potrebujeme aj rozhodnutia, ktoré sa rodia z krajšieho poznania, ako je (často prechodný) názor väčšiny. Takému poznaniu hovoríme zjavenie. Býva doménou umelcov, prorokov, vnímavých ľudí, ale malo by byť aj skúsenosťou všetkých veriacich so svojím Bohom. Náboženské zjavenie funguje podobne ako to umelecké. Tešíme sa z neho mnohí, hoci len niekto je ten talentom obdarený umelec.

Niektorí ľudia o sebe tvrdia, že nemajú hudobný sluch. Počul som názor jedného odborníka na hudbu, že každý má hudobný sluch, hoci nie na dokonalej úrovni, ale potrebuje niekoho, kto mu ten sluch, to vnímanie na hudbu otvorí. Podobná je úloha apoštola voči cirkvi. Ako sa nehlasuje o kvalite umelca, nehlasuje sa ani o povolaní apoštola. Spoznáme ho podľa schopnosti otvárať náš sluch, aby sme počuli Boha a podľa radosti, slobody a uzdravenia, ktoré v nás dokáže vzbudiť. Na tom ostatnom stretnutí kňazov nášho dekanátu som kolegom predniesol meditáciu podľa textu pápeža Františka Radosť evanjelia. Spomenul som, ako sa na Slovensku snažia predstavitelia cirkvi presadiť cez politické zákony viaceré morálne predstavy o ochrane života a rodiny. Ale nedarí sa to. Položil som otázku: Nepomohlo by viac počúvať apoštola dneška, Františka? On hovorí: „V našom pozvaní morálne konať sa musí zrkadliť sila a príťažlivosť, inak morálna stavba cirkvi zostane domčekom z karát.“ A tiež: „Nemožno používať bezchybný ortodoxný jazyk, ktorý je ľuďom nezrozumiteľný, a tak ponúka falošnú predstavu o Bohu a našich ideáloch.“ (Radosť evanjelia, čl.39-45)

Posväcujme sa učením od Krista skrze apoštolov, neobdivujme funkcionárov, ale umelcov! Deľme sa o poznanie, ktoré priťahuje a nadchýna! Ďakujme za Božie oslovenie a za tých, ktorí nám preň otvárajú uši a srdce!