Homília - 6.1.2020

Počas liturgie sv. omše máme v každom kostole na oltári veľkú knihu, ktorá sa úradne nazýva Rímsky misál. Kniha je rozdelená na niekoľko častí a šikovní miništranti vedia v nej listovať tak, že kňazovi aj sami ukážu, čo má prečítať a modliť sa. Prvou dôležitou modlitbou je text, ktorý sa nazýva modlitba dňa. Aby miništrant nemusel pred kňazom držať veľkú a ťažkú knihu, prvá a posledná modlitba sv. omše je vložená do menšej osobitnej knižky. Pred chvíľou sme z nej prečítali dnešnú modlitbu.

Možno sme už aj zabudli, čo sme v tej modlitbe hovorili. Najprv sme oznámili Bohu: Bože, ty si dnes svetlom hviezdy zjavil svojho Syna národom. Potom sme povedali o sebe: My sme ťa poznali svetlom viery. A potom nasledovala prosba: Priveď nás k sebe, aby sme vo večnej blaženosti mohli hľadieť na tvoju velebu. Modlitba vznikla veľmi dávno. Dnes by sme už takto modlitbu neformulovali. Málokto vie, že základné myšlienky viacerých modlitieb v Rímskom misáli môžu pochádzať ešte zo začiatku stredoveku, zo 6. a 7. storočia.

Dnešná modlitba na sviatok Zjavenia Pána rozdeľuje veriacich ľudí na dve skupiny. Najprv spomína tých, ktorí spoznali Božieho Syna svetlom hviezdy. Božím Synom sa myslí Boh sám, ktorý sa ako večné Slovo zjavil v Ježišovom živote. Národmi sa myslia ľudia pohanského (nežidovského) pôvodu bez biblickej náboženskej tradície. Svetlo hviezdy odkazuje na rozprávanie z Matúšovho evanjelia, ktoré sme dnes čítali. Mužovia, ktorí sú v slovenskom preklade označení ako mudrci od východu, prídu do Jeruzalema a vysvetlia, že hľadajú nového kráľa Židov, lebo videli jeho hviezdu a chcú sa mu pokloniť. V nemčine sú mudrci nazývaní Sterndeuter, vykladači hviezd, azda by sa dalo povedať aj astrológovia. V minulosti sa veľký rozdiel medzi astrológmi a astronómami nerobil. Isté je, že v minulosti ľudia pripisovali postaveniu hviezd na oblohe význam pre ľudský život. My sa nemusíme trápiť otázkou, akí to skúmatelia hviezd prišli do Jeruzalema a do Betlehema. Modlitba dnešného dňa totiž nehovorí o mudrcoch spomínaných v evanjeliu, ale o národoch, teda ľuďoch bez biblickej tradície. A keď hovorí o hviezde, ktorou Boh zjavil svojho Syna, zjavne to myslí metaforicky, nie doslovne. Svetlom hviezdy sa s najväčšou pravdepodobnosťou myslí ľudský rozum a hľadanie pravdy naším rozumom. Kresťanskí teológovia na konci staroveku nadviazali na starých gréckych filozofov, ktorí rozlišovali stupne ľudského šťastia. Prvé uspokojenie túžby po šťastí videli v nasýtení tela. Vyššie videli šťastie, ktoré získame užitočnosťou pre iných, pre spoločné dobro. Za najvyššie šťastie označovali poznanie a konanie pravdy.

Svetlo rozumu a svetlo viery nedávajme do protikladu. Máme ich prepájať. Modlitba dnešného dňa ohlasuje, že to ide, že sme to skúsili. Ten, kto rozumne skúma svet, a ten, kto sa s dôverou opiera o Boha, sa stretli v kresťanskej cirkvi. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré prepája príslušníkov starých náboženských tradícií s ľuďmi, ktorí prišli k viere vlastným poznaním. Aj v tom poznávaní ich viedol Boh. V čase Ježišovho narodenia boli príslušníkmi starej tradície Židia, dnes sme to my, kresťania zo starej Európy. Novými kresťanmi už dnes nie sú Gréci, Arabi, Peržania či Rimania, ale obyvatelia Afriky, Ázie a Ameriky.

Modlitbu dnešného dňa o zjavení Božieho Syna národom sa dnes modlia aj ľudia v pralesoch Južnej Ameriky, o ktorých sa nedávno v Ríma konala biskupská synoda. Miestni Indiáni pokladajú katolícku cirkev za svojho jediného obhajcu. Cirkev im pomáha poznať ich ľudské práva, aby sa vedeli obrániť proti vykorisťovaniu a ničeniu ich životného prostredia. Zároveň im cirkev dáva najavo, že sama sa od nich učí, lebo aj oni majú svoju múdrosť, duchovný život a kultúru. Tá múdrosť, rozum a skúsenosť je pre nich svetlo hviezdy, ktoré tieto národy vedie ku Kristovi a do spoločenstva cirkvi.