Homília - 1.1.2020

Z viacerých možností vybral som si dnes prepojenie oslavy Kristovho narodenia a materstva Márie, Ježišovej matky. Novoročné evanjelium podľa Lukáša zmieňuje Máriu ako premýšľavú ženu, ktorá si prežité udalosti nechová len v pamäti, ale najmä v srdci. Od apoštola Pavla čítame dnes krátky úryvok z jeho Listu Galaťanom. Tento list vznikol asi o 25 rokov skôr ako rozprávania o Ježišovom narodení v evanjeliách. V r. 55 po Kr. Pavol napísal: Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom a aby sme dostali synovstvo (Gal 4,4-5). Táto Pavlova veta je najstaršie písomné vyjadrenie o Ježišovom narodení. Oproti známym vianočným príbehom pôsobí veľmi jednoducho. V krátkosti ohlasuje: Boh sa nám dáva v Ježišovi ako náš otec a Ježiša prijímame ako jeho syna a zároveň nášho brata. Povedané rečou teológa Josepha Ratzingera (ktorého sme citovali na 4. adventnú nedeľu) nezrodil sa nový Boh, ale Boh ako Syn si v človeku Ježišovi takpovediac „obliekol“ človeka. Teológia neskôr z týchto súvislostí odvodila jeden z titulov pre Ježišovu matku: Božia matka alebo Bohorodička. Apoštol spomenul aj dva dôvody Božieho konania: aby sme boli vykúpení spod zákona a aby sme dostali synovstvo, dcérstvo od Boha.

Na aký zákon myslel Pavol? V Liste Galaťanom sa obšírne zaoberá vzťahom medzi zákonom a vierou. Zákon, keď ho chápeme ako pomôcku na usporiadanie vonkajších vecí (obchod, doprava, peniaze), je v zásade dobrá vec. Zákon ako pomôcka na získanie šťastia, či nábožensky povedané spásy, je však problém. Pavol dokonca povie, že ten, kto svoje šťastie a náboženstvo chce žiť cez zákon, je ako v otroctve. A navyše, je aj prekliaty, a to vždy, ak niečo poruší. Kto neporuší?, pýta sa Pavol. Preto sa tiež pýta: Koho môže zákon zachrániť?

Zákonom Pavol myslel zákon, ako ho poznal u Židov; náboženský zákon, ktorý posudzoval, kto môže spoločensky existovať a koho úradne považovať za spravodlivého. Pavol na začiatku 4. kapitoly listu prirovnáva usporiadanie života pod zákonom stavu, keď je človek nedospelý a starosť oňho je zverená dospelým. Tento stav nazýva aj otroctvom pod živlami sveta (Gal 4,3). Otroctvo u Židov pod náboženským zákonom mohol Pavol vidieť aspoň čiastočne ako pochopené – Boha treba poslúchať. Otroctvo u pohanov však Pavol videl ako otroctvo pod živlami sveta, teda poslušnosť či poddávanie sa čomusi ako slepému osudu, či už tým myslíme podriadenosť prírode alebo iným ľuďom. Ak Pavol následne hovorí o dare synovstva, ktoré sme dostali od Boha, hovorí o vykúpení alebo vyslobodení z otroctva. Otrok je cudzí a nevážený, syn či dcéra sú vlastní a chcení. „Byť kresťanom“ Pavol prirovnáva stavu, keď človek dospeje, ale nie preto, aby zabudol na matku a otca, ale aby si s nimi na novej úrovni porozumel. Namiesto zákona nastúpi vnútorný postoj. Pavol napíše: Máme v srdci Ducha, ten Duch je postojom Božieho Syna, a ten Duch volá: Otecko, mám ťa rád!

Azda toto premýšľanie na Nový rok nie je príliš náročné. Ľudia sa na prelome rokov radi bavia, možno sa im to striedanie kalendárov zdá zvláštne. V skutočnosti sa nič zvláštne nedeje. Je to len náš dojem z dátumu, ktorým sme si odlíšili jeden rok od druhého. Ak sa niekedy deje niečo zvláštne, deje sa to cez naše porozumenie životu. Či svoj život vnímame ako klát, ktorý nám osud naložil na chrbát, alebo v krátkych momentoch šťastia sa nadúvame a voláme: Je mi dobre! Pavol ako skúsenosť kresťana vidí iné volanie, prichádzajúce z hĺbky srdca: Bože, otecko, mám ťa rád! Som tvoj, nerozumiem všetkému, preto sa aj pýtam, aj hľadám, aj sa trápim, ale aj vtedy (práve vtedy) utiekam sa k tebe.

Priateľ, ktorý vyštudoval teológiu v zahraničí a učil ho kedysi aj veľký teológ Karl Rahner, mi včera napísal: Pane, verím, pomôž mojej nevere – tak mi radil modliť sa Rahner, ak by ma prepadli pochybnosti. Moja viera je dosť silná na to, aj moje vedomosti a životné skúsenosti, aby som mal istotu, že jestvuje Božia múdrosť a napĺňa zem; človekovi dala rozum a zvieratám inštinkt. Dôležité je hľadať zmysel okamžiku, tu a teraz. Lebo najdôležitejší okamžik je teraz, minulosť mám za sebou, môžem ju len prijať, nič sa nedá zmeniť, a budúcnosť vo svojich rukách tiež nemám, a tak najdôležitejší okamžik je teraz, najdôležitejší človek je ten, ktorý je práve predo mnou a najdôležitejší skutok je urobiť mu dobro.

Aj toto je dôsledok kresťanskej viery. Sloboda voči minulosti, sloboda voči budúcnosti, a najdôležitejší okamžik teraz. Poprajme a dožičme si takýto pokoj a takúto slobodu voči novému roku, ktorý práve začal a čaká na nás!