Homília - 29.12.2019

Nakoľko nám môže v dnešných problémoch pomôcť príklad Sv. rodiny, spolužitie Ježiša, Márie a Jozefa? O konkrétnych okolnostiach ich života nevieme temer nič. Ako ich domovská obec sa spomína Nazaret v Galilei. Podľa jednej zmienky živil sa Jozef ako tesár a Ježiš sa pravdepodobne tiež vyučil tomuto remeslu (Mt 13,55). V Matúšovom evanjeliu je v rozprávaní o Ježišovom pôvode hlavnou postavou Jozef. Jemu sa zjavuje anjel pred Ježišovým narodením, a potom preto, aby ho varoval pred Herodesom. Podľa Matúšovho evanjelia vzal Jozef manželku a dieťa do Egypta, aby ich uchránil. Po rokoch sa Jozefovi anjel zjavil znova a vyzval ho na návrat do vlasti. Útekom z vlasti podobá sa Sv. rodina mnohým rodinám dnešnej Palestíny, Iraku či Sýrie. V podobnosti osudov však príklad nehľadajme. Evanjelium nedáva za príklad vonkajšie okolnosti, ale ochotu Jozefa, Márie a Ježiša počúvať Boha a riadiť sa jeho oslovením.

Pred viac ako 100 rokmi sa v cirkvi idealizoval model rodinného života, ktorý sa rozvinul v poľnohospodárskej kultúre. Pravdou je, že za podmienok tejto kultúry sa temer žiadne manželstvo nerozviedlo. A to ani vtedy, ak sa o láske nedalo vôbec hovoriť. Do kostola chodili temer všetci. Či preto, že boli takí veriaci, alebo zo zvyku, je iná otázka. Nakoľko náš spôsob života a práce, naše cestovanie autom hore-dolu a naše rozdelenie rodín kvôli práci, má zmysel, ukáže budúcnosť. Nemôžeme si však brať za vzor vidiecky spôsob života, ktorý mal svoju stabilitu, ale kladieme si otázku: Ako dnes počúvať Boha a nechať sa ním viesť tak ako sv. Jozef? Podľa evanjelia sa preňho všetko rozhodujúce odohralo vo sne. Pre nás je sen nespoľahlivý radca. Čo sa v prípade sv. Jozefa tým snom mohlo myslieť?

Treba rozlišovať sen ako rojčenie a sen ako víziu, ako hľadanie a pochopenie svojej cesty do budúcnosti. Sen ako rojčenie je citové a závislé na povrchnom pozorovaní: Chcem byť ako tí úspešní a pekní, čo ich ukazujú v televízii, chcem mať pekný dom a veľké auto... Sen ako vízia sa však netýka len citov, ale aj rozumu, a prežíva sa zvnútra, v tichosti. Je niečím ako inšpirácia umelcov, ako intuícia vnímavých ľudí. Niekedy príde náhle, inokedy to trvá roky. Vždy si však vyžaduje vnútornú pozornosť. Tá je predpokladom aj skutočnej modlitby. Bez nej je modlitba len mlynček, prázdne opakovanie. Sv. písmo používa obraz sna, aby vyjadrilo stav uchvátenia, do ktorého sa dostáva človek, keď zažije oslovenie Bohom. Vtedy je človek navštívený či až premožený niečím väčším ako je on, čo však nespoznáva ako znásilnenie, ale ako objatie, obdarovanie. Napokon, aj z ľudských vzťahov poznáme sen ako ošiaľ, keď nás slepo riadia emócie a vášeň – a vtedy ubližujeme –, alebo sen ako uchvátenie, keď emócie a vášeň sú dôsledkom rozšírenia srdca a rozumu – vtedy sme nadšení i premenení.

Súčasní psychológovia a sociológovia nespochybňujú úprimnosť túžby dnešných ľudí po pekných vzťahoch a rodinách, ale upozorňujú, že mnohí zakladajú svoje vzťahy len na emóciách, momentálnom dobrom pocite. V cirkvi radi pripomíname, že to nestačí, že dôležité je počúvať aj Boha. Naším problémom však je, že Boha ľahko zamieňame za zákon. Kto sa podriadi predpisom, akoby sa už tým podriadil Bohu. Namiesto zdôrazňovania predpisov mali by sme sa v cirkvi viac zaúčať do umenia vnútornej pozornosti, do umenia sna, ktoré ovládal sv. Jozef. Mimoriadne by tomu pomohlo chápanie cirkvi ako akejsi chránenej dielne (podobne ako jestvujú také dielne pre ľudí s väčšími problémami), kde by sme už od detstva zažívali ochranu, oporu, pochopenie a osobné sprevádzanie.

Keď v r. 2017 zomrel kardinál Miloslav Vlk, pražský arcibiskup, vysielali o ňom filmový dokument. Okrem iného v ňom spomenul, že ho maminka mala za slobodna, potom sa vydala, ale nový otec ho za svojho neprijal. V škole trpel, lebo deti sa ho vypytovali, prečo sa nevolá tak ako jeho súrodenci. Mama bola naňho tiež prísnejšia ako na iné deti. „A tak som radšej utekal do kostola, tam som si našiel druhý domov, možno aj preto som šiel za kňaza“, vyznal sa kardinál Vlk.

Omnoho viac ako maľovaniu obrázkov ideálnej rodiny mali by sme sa venovať vytváraniu cirkvi – v kostole i vo vzťahoch – ako chráneného priestoru, kde sa budeme vzájomne učiť počúvať Boha ako sv. Jozef a poskytovať si oporu a ochranu. Nech nás k tomuto úsiliu povzbudia naše Vianoce a dnešný sviatok Svätej rodiny!