Homília - 25.12.2019

Na Vianoce občas túžim po tom, aby som v kostole nehovoril len ja, ale hovorili by sme a počúvali sa viacerí. Vianoce totiž nie je taká téma ako ostatné témy v roku. Témou Vianoc je naša ľudskosť. A k tomu patria otázky: Čo je človek, čo je ľudský život, kedy sa vydarí a kedy nie? Hovorieva sa, že človek je niečo medzi zvieraťom a anjelom. Áno, sme súčasťou prírody, ale aj toho, čo nazývame kultúra, teda vedome a dlhodobo pestovaných zvykov, predstáv a spôsobov. Táto kultúra sa zasa z niečoho vytvára; najprv z našej ochoty pýtať sa, klásť si otázky. Od otázok sa môže prejsť k prijatiu toho, čo si vážim, čo obdivujem, mám v úcte. Tým sa potom cítime byť vedení, tomu zaviazaní (nie zviazaní). Úctou začína aj to, čo nazývame náboženstvom.

Keď na Vianoce počúvame úvod do evanjelia podľa Jána, jeho vyjadrenia na nás pôsobia zvláštne, lebo sa vyjadruje rečou vtedajšej gréckej filozofie. Tzv. platonizmus chápal Boha ako nad všetky veci povznesený rozum či slovo, z ktorého je všetko odvodené. V tej dobe sa šírila aj filozofujúca spiritualita, nazývaná gnóza. Všetko, čo bolo materiálne, telesné, gnóza podceňovala a odporúčala venovať sa len tzv. duchovným intelektuálnym veciam. Jánovo evanjelium chcelo obstáť vo vtedajšej diskusii týchto duchovných a intelektuálnych prúdov, preto použilo výrazy známe z platonizmu a gnózy. Použilo ich ale dosť prekvapujúco. Slovo, večný rozum, z ktorého je všetko odvodené, evanjelium predstavilo ako toho, čo sa zaujíma o všetko, čo z neho pochádza. Dokonca toto slovo, rozum, stáva sa telom, človekom!

Naše prežívanie Vianoc je viac poznačené peknými príbehmi a obrazmi ako uvažovaním Jánovho evanjelia. Radi sa dívame na obrázky jasličiek s Ježiškom. Ak však tieto obrázky nemajú zostať len dekoráciou, pokúsme sa prijať aj uvažovanie Jánovho evanjelia. Ono nám hovorí: Človek nie je polozvieratko obdarené istým stupňom rozumu, a nemôže sa stať ani anjelom, éterickou bytosťou bez tela. Naopak, božský princíp všetkého, večné slovo, vstupuje do tela, ba stáva sa telom. Vďaka tomu spoznávame, ako máme žiť. Nemáme sa duchovne povzniesť nad telesné veci ako gnostici, ale žiť duchovne v tele. Duchovnosť v tele nie je rozumovanie, ale rozumné konanie, a keďže zároveň nejde o božské povznesenie, ale poníženie, zostúpenie božského do telesného, duchovnosť v tele znamená aj naše rozumné poníženie – môžeme to nazvať aj službou alebo slúžiacou láskou. Slávenie Vianoc je potom slávenie toho, že sme sa stali súčasťou božského konania na Ježišovi Kristovi. V úvode Jánovho evanjelia sa píše, že nejde o čisto duchovný proces, ale že sme to uvideli, teda skúsili. Boh nám dal skúsiť, že sa stotožňuje s našou ľudskosťou vo všetkých jej podobách – od bezbranného dieťaťa až po bezbranného človeka na kríži. Takéto náboženstvo sa nedá vymyslieť, preto Ján píše: Uvideli sme jeho slávu (Jn 1,14). Uvideli po skúsenosti s Ježišovým životom, jeho smrťou a vzkriesením.

V niektorých rodinách píšu deti listy Ježiškovi a rodičia robia doručovateľov listov i darčekov. Z tých prvých detských skúseností, že svet, do ktorého sa narodili, je svet, v ktorom ich niekto ľúbi, však treba ísť ďalej, ku skúsenostiam, že sme obdarovaní viac ako darčekmi, viac ako zdravím. Rodina, v ktorej už veľmi dlhý čas sa lieči ich malý syn, nám napísala vianočný pozdrav tohto znenia: Nedávno nám prišla sms-ka, niečo v tom zmysle, že „nám prajú veľa zdravia, že to je najdôležitejšie...“ Sme vďační za každé prianie, no v jednom sa mýlili. Zdravie nie je to najdôležitejšie. My ho nemáme teraz a niekto ho nemá celý život. Tento rok sme sa naučili a bytostne pocítili, že najdôležitejšia je nádej a viera. Tú ste nám pomáhali výrazne „živiť“ aj Vašimi modlitbami. Prajeme Vám, aby ste mohli cítiť takú obrovskú podporu a z nej prameniacu nádej aj Vy, a nielen cez sviatky.

Pomocou takýchto pozdravov sa nám prihovárajú aj ďalší priatelia, ktorí prijali vianočné svedectvo, že „večné Slovo sa telom stalo“, telom, ktoré má svoju cenu, aj keď nie je človek celkom zdravý, ani veľmi mocný či bohatý. Naopak, často práve na hrane, v kríze  poznávame svoju cenu a začíname čosi tušiť aj o inom vzkriesení, ako je vstať z postele a choroby. Vianoce máme sláviť vzájomnou výmenou takýchto skúseností, výmenou našej nádeje a viery.

Tesne pred Vianocami má pápež vo zvyku predniesť príhovor svojim spolupracovníkom vo Vatikáne. Tentoraz, dňa 21.12.2019, pápež hovoril najmä o nutných zmenách v cirkvi: Zdravým postojom je pripustiť si otázky, ktoré nám kladie dnešná doba, a uchopiť ich pomocou odhodlanosti a trpezlivosti. Nežijeme už v kresťanstve! Nie sme jediní, kto produkuje kultúru, ani prví, ani najviac počúvaní. Preto potrebujeme zmenu... František sa odvolal aj na pamätné vyjadrenie kardinála Martiniho, ktoré vyslovil v r. 2012 krátko pred svojou smrťou: Cirkev zostala pozadu o 200 rokov. Prečo s ňou nič nezatriaslo? Máme strach? Strach namiesto odvahy? V každom prípade viera je základom cirkvi. Viera, dôvera, odvaha. A len láska premáha únavu.

Nech sú aj naše Vianoce o takejto výmene skúseností. O tom, čo boľavé i krásne prežívame v našich rodinách a spoločenstvách i vo veľkej spoločnosti. Nech sme známi ako ľudia, ktorí si navzájom dosvedčujú vieru a nádej. A to až tak, že vo svojom tele doplníme nádej a vieru slúžiacou láskou. Všetkým prajem požehnané, povzbudzujúce Vianoce!