Homília - 24.12.2019

Keď idem autom vo všedné dni týždňa do Borinky, počítam s tým, že na ceste bude veľa iných áut a čas jazdy sa predĺži. Žijeme vo zvláštnom svete – veľká časť ľudí je stále v pohybe: z domu do práce, z práce domov, a zaiste aj za inými potrebami či záujmami. Kedysi sa hovorilo, že sme „na nohách“, dnes skôr „na kolesách“. Vo vianočnej noci sa to trochu mení. Aspoň na pár hodín je pokoj a ticho. Každý chce byť doma. Malé vyjdenie na návštevu a zavinšovanie blízkym sa počíta k domovu. Rovnako cesta do kostola na polnočnú omšu. Sme doma.

Vieme, že svet sa mení, a že aj Vianoce sú dnes pre mnoho ľudí iným sviatkom, ako boli pre ľudí v minulosti. Ak sa hlásime ku kresťanskej tradícii, zdôrazňujeme náboženský charakter Vianoc s Ježišom, Máriou a Jozefom, a najmä s vierou v Božie zjavenie, že v Ježišovi sa nám narodil Spasiteľ, teda Záchranca, Kristus teda Pán, autorita, poslaná Bohom. V mimo-kresťanskom prežívaní sa Vianoce chápu najmä ako sviatok rodiny, oslava toho, že sú ľudia spolu, že majú domov, zázemie, ktoré ich chráni. Nemusíme umelo oddeľovať náboženské a svetské slávenie Vianoc. Radšej sa pýtajme, čo to pre nás, kresťanov, znamená, ako to rozumieme, že Boh sa zjavil vo svete na ľudský spôsob, že prišiel do sveta ako malé dieťa, a potom sa pýtajme ohľadom tej túžby väčšiny ľudí – mať domov, zázemie, byť spolu –, kedy sa to stane, kedy sa to môže podariť.

Po tieto dni dostávam veľa vianočných pozdravov. Málokto posiela pohľadnice, väčšina používa nové technické prostriedky. Mladé rodiny si rady vytvoria vianočný pozdrav v počítači a kresťanské posolstvo Vianoc znázornia fotkami svojich detí. Viera, že v dieťati Ježišovi sa nám zjavil Boh a že na Vianoce ďakujeme za svoju rodinu, za svoje deti, za to, že sme spolu, sa vzájomne podmieňuje a prelína. Osobne som proti tomu, aby sme sviatky chápali ako rozprávkovú prestávku medzi všednými dňami, počas ktorej zabudneme na všetky starosti a ohrozenia a ukryjeme sa do svojho domova, do svojej rodiny (ak ju máme). Sviatky nemajú byť únikom pred všednosťou, skôr inšpiráciou pre bežný život, vrátane naplnenia našich túžob a želaní. Taká inšpirácia, ak nás má naozaj povzbudiť a nadchnúť, však musí byť triezva a kritická.

Neviem si celkom predstaviť, žeby Mária a Jozef posielali nejaké fotky so svojím dieťaťom, ak by sa ich príbeh odohral v dnešnej dobe. Neviem, či by tie jasličky, ktoré sa spomínajú v evanjeliu, považovali za svoj domov. Napokon, ako pripomína známy príbeh, ocitli sa tam zhodou okolností, keďže boli na ceste a nebolo pre nich miesta v nijakom útulku. Ten príbeh sa nedá čítať bez otázok, keďže ide pri ňom o zjavnú štylizáciu, prenos neskoršieho poznania do dávnej udalosti. Viac ako reálnu cestu Márie a Jozefa do Betlehema vyjadruje rozprávanie neskoršie poznanie kresťanskej viery, že Boh je ten, ktorý zabezpečuje náš domov, ba viac, že on sám je tým domovom, našou kolískou a našimi jasličkami.

Kto prijme toto poznanie, bude sa tešiť zo svojej rodiny, ale svoje nádeje nevloží do toho, že nie je sám, prípadne, že je ako-tak majetný a zdravý. To rodinné „byť spolu“ vloží do poznania a skúsenosti širšieho spoločenstva, v ktorom sme spolu s ostatnými ľuďmi, s blízkymi i cudzími, ako aj so svetom anjelov a zvierat, presne tak, ako je to znázornené na našich tradičných betlehemoch. Nerobme „betlehem“, stredobod pozornosti, zo seba, zo svojej rodiny, zo svojho šťastia, ale hľadajme betlehem – stredobod, ktorý nás všetkých prepája a priťahuje, motivuje a inšpiruje, a to aj vtedy, ak nemáme vlastnú rodinu alebo sme ju stratili. Hľadajme každý pre seba to svetlo, ktoré znázorňuje hviezda nad jasličkami, a keď ho nájdeme, s dôverou sa doňho vložme – či už sami alebo so svojimi rodinami.

Za nás, ktorí sme dnes v noci v kostole, si prajem, aby sme sa tým Bohom darovaným svetlom nechali osloviť tak, že po celý rok budeme nositeľmi inšpirácie, ktorá teší a upokojuje, spája a posilňuje. Požehnané Vianoce všetkým nám, našej obci a farnosti!