Homília - 3.11.2019

Už dávnejšie som sa nevenoval niektorému listu apoštola Pavla. Dnes pri liturgii sme čítali z jeho Druhého listu Solúnčanom. Apoštolove slová pochádzajú zo začiatku tohto listu, kde najprv chváli vieru, lásku a obetavosť tamojších kresťanov, a potom prejde k téme príchodu Ježiša Krista. O tomto príchode písal Pavol už v závere Prvého listu Solúnčanom, kde to vyznelo tak, že Pánov príchod bude znamenať vzkriesenie verných zomrelých, s ktorými budú žijúci kresťania zároveň uchvátení a privedení do Pánovej blízkosti (1 Sol 4,15-17). Teraz v druhom liste však akoby bol opatrnejší a výslovne prosí, aby sa kresťania v Solúne nedali zviesť ani vyplašiť a neprepadli predstave, že deň Pánovho príchodu už nastáva.

O kresťanoch 1. storočia sa traduje, že očakávali skorý príchod Krista v zmysle jeho viditeľného zjavenia sa pred svetom ako božského sudcu a zároveň záchrancu. Následne by bol svet v jeho známej podobe ukončený, odsúdený a potrestaný. Kresťania by sa však zhromaždili okolo neho a boli by odmenení. Pavol o niečom takom akoby písal aj v druhom liste. Nájdeme to pár riadkov vyššie pred textom, ktorý sme dnes čítali: Súžením odplatí tým, čo vás sužujú, ale vám, ktorí ste sužovaní, odplatí odpočinkom spolu s nami... (2 Sol 1,6-7) Zvlášť od konca 19. storočia, odkedy sa začalo kritickejšie čítať Sv. písmo, ujal sa teologický názor, že kresťania tento skorý príchod Krista a koniec sveta naozaj verili, a keď to nenastalo, že nastal problém a začalo sa hovoriť o tom, že Pán mešká.

Otázka je, čo tí prví kresťania naozaj verili a čo vlastne Pavol ohlasoval. Na jednej strane Pavol jasne hovorí o Pánovom príchode, ale na druhej strane, ako sme to čítali aj dnes, varuje pred predstavou, že ten Pánov príchod je už predo dvermi. V pokračovaní dnešného úryvku sa v 2. kap. listu dočítame, že podľa Pavla, skôr ako nastane Pánov príchod, príde odpadnutie od viery a zjaví sa človek neprávosti, ktorý sa bude povyšovať nad Boha (2 Sol 2,3-4). Pavol naznačuje, že Pánov príchod súvisí so zápasom o žitie viery uprostred sveta, ktorý ju (aj) odmieta. Ak máme porozumieť viere v Kristov príchod, treba ju oddeliť od predstavy o konci sveta. K našej viere patrí očakávanie Kristovho príchodu. Pri každej sv. omši hovoríme: Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve. Je to náš problém, že za tými slovami vnímame koniec sveta. Máme očakávať príchod Božieho kráľovstva. Máme ho očakávať a privolávať hlásaním a žitím evanjelia, konaním evanjelia, premieňaním sveta evanjeliom duchovne, kultúrne i politicky.

Takáto premena je niečo iné ako súkromné, často len emocionálne prežívanie viery. Kresťania predsa nemôžu žiť svoju vieru navonok len v tom, že sa spolu vidíme v kostole. Aj preto Pavol písal, že najprv príde odpadnutie a rozťahovanie sa ľudí, ktorí sa budú vyvyšovať nad Boha. Lebo Božie kráľovstvo nenastane ako rozprávka, ale rodí sa aj z nášho zápasu. Pavol v prvých riadkoch Druhého listu Solúnčanom chválil kresťanov zo Solúna za ich vytrvalosť a vieru v prenasledovaniach a súženiach. Tie označil za znamenia, ktoré dosvedčujú, že sú hodní Božieho kráľovstva. Vieru musíme mať sami za seba, ale prejaviť ju máme spoločne tým, ako žijeme, ako sa zaujímame jeden o druhého, ako si držíme svoje rodiny, ako sa angažujeme za spravodlivý svet. Tým všetkým sa pravdepodobne s niekým aj zrazíme, komu sa to nebude páčiť.

Nedávno skončila v Ríme synoda o Amazónii. Cirkev sa zaviazala chrániť prírodu a chudobných ľudí v tejto oblasti sveta. Prírode i ľuďom sa tam v mene ekonomických ziskov neslýchane ubližuje. Už pred 500 rokmi niektorí ľudia cirkvi sa odvážne zastávali ľudí z tejto oblasti. Jezuita António Vieira, keď sa v 17. stor. vrátil z Brazílie, prehovoril na sviatok Troch kráľov pred portugalským kráľom: Domorodcov sme chceli priviesť k viere a potom sme ich prenechali žiadostivosti. Akoby sme chceli kráľov priviesť ku Kristovi, a potom by sme ich prenechali Herodesovi. Keď odkrývame tieto veci, sme za hlúpych. Keď vystupujeme proti nespravodlivosti, sme vo vašich očiach za nespravodlivých. Služobníci evanjelia sa vraj majú starať len o duše. Otroctvo a poddanstvo sú veci kráľových služobníkov. Ale tieto veci nemožno oddeľovať! Oddeľovať dušu od tela znamená zabíjať a tieto starosti oddeľovať znamená ničiť (E. Kräutler, Erneuerung heute, Innsbruck 2019, 15).

Misionárom išlo o Božie kráľovstvo a v tom zmysle o Pánov príchod. Ak si dnes nevieme predstaviť koniec ekonomického systému a ideológií, ktoré ničenie sveta podporujú, a aj preto niektorí ľudia ohlasujú koniec sveta, je to o dôvod viac – nie plašiť sa, ale povzbudiť sa ku skutočnému životu viery u nás doma i vo veľkom svete, ktorý je so svojimi problémami bližšie, ako sa nazdávame.