Homília - 1.11.2019

Keď dnes slávime sviatok Všetkých svätých, uvedomujem si, že tento sviatok je o takýchto ľuďoch. Marián Kolník asi nebude nikdy na zozname úradných svätých. Ale určite patrí medzi tých, na ktorých myslel Ježiš, keď hovoril o ľuďoch blahoslavených, požehnaných, svätých. Podľa Matúšovho evanjelia priradil Ježiš k osloveniu blahoslavení viacero vlastností. Presnejšie, nejde o vlastnosti či schopnosti, ale o postoje, smerovania.

Z blahoslavenstiev Matúšovho evanjelia je asi najznámejšie to prvé: Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské Kráľovstvo. Naozaj to nie je vlastnosť, ale postoj, pozícia. V nemeckom preklade je to vyjadrené ešte jasnejšie: Blahoslavení, ktorí sú chudobní pred Bohom... Majú postoj chudobného človeka pred Bohom, nie bohatého. Materiálne bohatý človek je v nebezpečenstve, že sa pred Boha vôbec nepostaví. Nevyhľadáva ho, neobzerá sa po ňom. Vystačí si sám, venuje sa sám sebe. Nemusí to tak byť v každom prípade, ale je to časté. O takomto type človeka je napríklad známe rozprávanie v Lukášovom evanjeliu O boháčovi a Lazárovi (Lk 16,19-31).

Čo znamená byť chudobný pred Bohom, asi najpresnejšie vyjadruje podobenstvo, ktoré sme počuli z Lukášovho evanjelia minulú nedeľu (Lk 18,9-14). Farizej stál ako bohatý pred Bohom, mýtnik ako chudobný. Keď o tom Ježiš hovoril, možno si predstavoval situáciu dieťaťa, ktoré je stratené v cudzom prostredí, vystiera ruky po niekom a prosí, aby bolo vzaté do náručia. Možno si predstavoval chorých, ktorí túžili, aby im niekto pomohol. Možno myslel na hriešnikov, ľudí verejne odsudzovaných – ako bol ten mýtnik alebo ženy s pokazenou povesťou –, ktorí si o sebe nič nenamýšľali a spoliehali sa už len na ľudské a Božie milosrdenstvo. A mohol myslieť aj na ľudí celkom poctivých, dobrých, ktorí aj dobrými zostali, ale im nikdy nenapadlo, že preto, lebo sú veriaci a morálni, mali by si o sebe niečo namýšľať. Títo všetci boli pre Ježiša blahoslavení chudobní pred Bohom.

Stredoveký mystik a teológ Majster Eckhart sa raz vyjadril, že ľudia, ktorí pestujú vonkajšiu zbožnosť, ale zároveň sa kŕčovito držia svojho ega, sú ako osly: Títo ľudia sa označujú za svätých na základe vonkajšieho zdania, ale vnútorne sú oslami, lebo nechápu božskú pravdu. K tomu Eckhart tajomne dodal: Lebo nejde o to, aby sme plnili Božiu vôľu. Tým myslel, že jestvuje mnoho ľudí, ktorí svoje vlastné myšlienky prezentujú ako Božiu vôľu a navyše ich nanucujú ostatným. Ten, kto stojí chudobný pred Bohom, stojí však pred ním ako celkom zbavený takejto domýšľavosti (že pozná vôľu Božiu) a čaká na prihrávku, ktorú mu pošle Boh.

Keď som počul o príbehu kňaza Mariána Kolníka, zdá sa mi, že tie Božie prihrávky, na ktoré ako chudobní čakáme, som trochu pochopil. Marián ešte v pracovnom tábore spoznal tajného kňaza, jezuitu Jozefa Porubčana. Neskôr s ním spolupracoval na tajnej príprave mladých mužov za kňazov. Keď sa zaľúbil a pýtal sa priateľa, čo má urobiť, ten mu nečakane povedal: Celý deň som sa za teba modlil a prišiel som k záveru, že sa môžeš oženiť. Urob to! Vyzeralo to tak, že ten priateľ spoznal Božiu vôľu, že Marián nemá byť kňazom. Všetko však bolo ináč. Marián mal svoje povolanie vždy, len sa inak uskutočnilo.

Ľudia v kostole na Dlhých dieloch v Bratislave mali starého pána veľmi radi. Bol vzdelaný, ovládal niekoľko cudzích jazykov, napriek veku používal denne mobil a internet, ale predovšetkým dával ľuďom najavo, že nie ja o tebe rozhodujem, ale Boh. Hovorieval: Keď človek pod ťarchou hriechov stretne kňaza, ktorý k nemu pristupuje s láskou, úprimne oľutuje svoje slabosti a hriechy. Otvorí sa mu nová cesta. Mňa to fascinuje. Božia milosť je na strane kňaza, aby vedel osloviť človeka. Aby človek pochopil, že Boh naozaj je, že ho miluje, že Bohu na ňom záleží.

Blahoslavení chudobní pred Bohom, ktorí si nič nenamýšľajú, ktorí skromne čakajú na Božie prihrávky... O tom je dnešný sviatok, o takýchto ľuďoch. Kto to objaví, nechá sa usmerniť, nechá sa nájsť a požehnať.