Homília - 27.10.2019

Pred 500 rokmi sa občianska a náboženská spoločnosť v Európe navzájom prísne neoddeľovali. Temer celá Európa (okrem Ruska) hlásila sa k jednej cirkvi a jednému kresťanskému vyznaniu. Náboženstvo ovplyvňovalo všetky oblasti života a výkon politickej a ekonomickej moci bol často priamo spojený s nejakým vysokým cirkevným úradom. Kritika korupcie a rodinkárstva (vtedy sa tomu hovorilo simónia a nepotizmus) opakovane zaznievala z rôznych strán. Ako je známe, Martin Luther spustil reformáciu kritikou vtedajšej praxe predaja odpustkov. Celkom na začiatku mu ale až tak nešlo o kritiku hriešnosti cirkevných predstaviteľov, ale o hlbšiu otázku: Čo ma učiní spravodlivým pred Bohom? Oplatí sa pripomenúť túto prvotnú Lutherovu otázku, aby sme neupadli do naivnej predstavy, že v našej spoločnosti i cirkvi prinesie samotná výmena osôb a zmena zákonov želanú spravodlivosť. Napokon, pôvodný protestantizmus bol dosť skeptický ohľadom možností človeka neupadať do hriechu.

Pre naše dnešné stretnutie som požiadal o čítanie z 15. kap. knihy Skutky apoštolov, kde sa píše o tzv. apoštolskom sneme v Jeruzaleme. Časť Židov sa v tej dobe stala kresťanmi, ale svoje tradičné zvyky a zákony naďalej pokladala za posvätné a chcela nimi zaviazať aj kresťanov, čo mali pohanský pôvod. Proti tomu sa postavili Pavol s Barnabášom, ktorí spoznali, že spravodlivosť nevzniká z presného zachovania predpisov, ale z viery. Vyvolalo to veľký spor, ktorý mal vyriešiť snem v Jeruzaleme. Časť účastníkov snemu tvrdila, že noví kresťania majú prijať židovské zvyky. Pavol na to reagoval svedectvom, že pohania, čo uverili v evanjelium, dostali Ducha Sv. takisto ako apoštoli. Svoju skúsenosť zhrnul slovami: Milosťou Pána Ježiša budeme spasení (Sk 15,11). Že je to pravda, mali podľa Pavla a jeho spolupracovníkov dosvedčovať znamenia a divy, ktoré robí Boh medzi pohanmi.

Hriechov, priestupkov až zločinov, ktoré sa dejú okolo nás, vieme vymenovať dosť. Ťažšie už vieme niečo označiť za znamenia Ducha Sv., ktoré by nás mohli povzbudiť. Veriaci kresťan nepodceňuje tradičné spôsoby fungovania svojej cirkvi, ako je výklad biblických textov (Božieho slova), bohoslužby i morálno-kultúrny životný štýl kresťanského človeka. Veríme, že cez toto všetko dostáva sa nám milosti Božej a darov Ducha Sv. Predsa, nad týmto konaním visí otázka: Za akej podmienky je pri našom konaní Boží Duch? Odpoveď znie: Za podmienky viery. Ďalšia otázka musí nasledovať: Čo však je táto viera?

V apoštolskej dobe bola pre väčšinu Židov viera neoddeliteľne spojená s ich zvykmi a zákonmi. Pavol a Barnabáš ale poukazovali na to, že viera nie je priamo závislá od týchto tradícií. Iste, aj Pavol pri svojich cestách po príchode do nejakého mesta vyhľadal najprv židovskú synagógu. Tam sa snažil dosvedčiť, že Ježiš je prorokmi ohlasovaný Mesiáš, že Boh nekoná potvrdením moci mocných, ale oslávením ponížených, dokonca ukrižovaných. Občas za to dostal kameňom do hlavy, ale mnohokrát narazil na ľudí, ktorí uverili, že milosťou Pána Ježiša sú spasení. Oni boli zárodkom komunít, ktoré sa okrem účasti na tradičnej bohoslužbe chceli o Božom pôsobení vo svojom živote aj rozprávať a súčasne sa zaujímali o svet, ako ho meniť na iné kráľovstvo, ako bolo to cisárovo. Pohania, ktorí sa pridali, nepotrebovali sa stať kultúrne Židmi. Mali však záujem o to, čo inšpiratívne medzi kresťanskými Židmi nachádzali. Páčilo sa im neosudové chápanie života, ich pýtavé myslenie, vedomie vlastnej identity a slobody z viery, ako aj vytváranie solidárnych komunít. Pavlovi a ďalším bolo zjavné, že tento záujem pohanov a ich schopnosť zmeniť svoj život skrze vieru v Boha, konajúceho v Ježišovi, sú tými divmi a znameniami, ktoré treba prijať za znak Božieho pôsobenia.

Kde sú dnes podobné divy a znamenia, ktorými sa môžeme povzbudiť? V Ríme práve dnes končí tzv. Amazonská synoda. Zástupcovia katolíckej cirkvi z amazonskej oblasti rokovali o troch témach: Ochrana prírody, ochrana pôvodného obyvateľstva a nové usporiadanie cirkvi. Pred synodou prebiehal dialogický proces, do ktorého sa zapojilo viac ako stotisíc ľudí, mnohí z osád v pralese. Cirkevné komunity sú tam zväčša bez kňazov, vedú ich miestne ženy a muži. Viacerí biskupi, kňazi a laici z týchto komunít majú skúsenosť s mučeníctvom. Sú to ľudia, ktorí obetovanie sa pre vieru neoddeľujú od obety (seba) pre chudobných, prenasledovaných a ponižovaných. Takíto ľudia a udalosti, ktoré spustili svojím zmýšľaním a konaním, sú pre mňa dnes Božími divmi a znameniami.

Pápež František hovorieva: Reforma príde z periférie. Odtiaľ, kde je najväčšia bieda, ale kde je aj najväčšia senzibilita na to, čo je dnes potrebné. Reforma, ktorá nepríde zo zápasu o moc, ale zo záujmu o zranenia ľudí a prírody. Reforma a reformácia dnes idú týmto smerom. Sme pozvaní rozpoznať tieto výzvy a pridať sa.