Nedávno som čítal od pápeža Františka, ako hovorí: Skutočným motorom, ktorý nás poháňa vpred, je náš cit pre povolanie. Je to hlas, ktorý je oveľa viac ako voľba. A človek je ochotný vrhnúť sa preň do niečoho celý, bez zdráhania. V tomto prípade pápež nemyslel na kňazské povolanie, ale na povolanie ako cit, hlas, ktorý nás pohýna niečo urobiť – vlastne nielen niečo, ale niečo také, do čoho sa dávame, vrháme celí. Čo je takýmto povolaním, citom, hlasom pre nás? Keď autor 2 listu Timotejovi píše, aby roznecoval Boží dar, vysvetľuje, že sa to prejaví tak, že nebude mať strach, ale bude mať ducha sily, lásky a rozvahy. Tieto vlastnosti potrebuje, lebo byť kresťanom znamená skúsiť aj odpor a odmietanie. Autor sám sa predstavuje ako väzeň, ktorý trpí za evanjelium. Za vzor Timotejovi dáva slová, ktoré prevzal od Ježiša Krista, a nakoniec odkáže na moc Ducha Svätého v nás. Tá nás ochráni. Vlastne je to opäť ten hlas či cit, povolanie-volanie, ktoré nami hýbe.
V predstavách mnohých ľudí sa povolanie spája so zamestnaním, ktoré vykonávame preto, aby sme sa uživili. Povolanie či Boží dar, ktorý má rozvíjať Timotej, je však niečo iné ako práca, a tiež nejde o kňazské povolanie v zjednodušenom význame. Ide skôr o ten motor, motiváciu, z ktorej nás teší žiť, a keď treba aj trpieť za evanjelium. Odborníci na Bibliu uvažujú, či listy Timotejovi mohol napísať Pavol, lebo podľa viacerých znakov sa zdá, že vznikli až po jeho smrti. V tom prípade by sa niektorý jeho žiak odvolával na apoštola, aby si jeho list získal väčšiu vážnosť. Ak tento list ale napísal Pavol, muselo to byť tesne pred jeho smrťou počas druhého väznenia v Ríme. Svojim priateľom chcel zanechať povzbudenie, aby sa držali evanjelia – to je ich hlavný dar. Evanjelium znamená po slovensky radostné posolstvo, teda posolstvo, oslovenie, hlas pre radostný život. Čomu inému by sme mali veriť? Veriť sa dá predsa iba tomu, čo človeka teší, čo ho motivuje, ním hýbe, ak treba, je ochotný pre svoju motiváciu aj trpieť. Takéto posolstvo nemôže byť hocičo, čo si človek namyslí, vymyslí. Je to niečo oveľa viac ako naša voľba, hovorí pápež František.
František takto reagoval na skúsenosť slávneho filmového režiséra Martina Scorseseho, s ktorou sa režisér podelil pre jeden projekt. Scorsese rozprával, ako sa v mladosti túžil stať filmárom a ako stále narážal na prekážky. Nenašiel oporu v starších kolegoch a sponzori nepodporili jeho prácu s tým, že nemá ani štipku talentu. Scorsese hovorí: Nemohol som urobiť nič iné, iba si stáť za svojím dielom. Nechcel som robiť kariéru, chcel som robiť filmy. Nikdy nejde o nás, dôležité je, aby sme pravdivo vykreslili život okolo seba a správne odpovedali na otázku, čo znamená byť človekom. Ak dáme všetko do toho, čo robíme – či už ide o filmovanie, písanie alebo varenie – po čase zistíme, že konečný cieľ, ktorý máme dosiahnuť, nejestvuje. Počas rokov si osvojíme techniku, získame sebadôveru, zručnosti, ale každý krok je prvým krokom. Učíme sa stále, chránime si plameň vo svojom srdci a udržiavame ho.
Všimnime si: Či
ide o filmovanie, písanie, varenie (alebo aj o kňazské povolanie),
ide o to, ako byť človekom, ako vyjadrovať seba. Ide o to, mať cieľ
stále pred sebou a aj v staršom veku sa cítiť tak, že robíme prvé
kroky. Teda nepovedať si, že už som dokonalý alebo že som už na vrchole. Plameň
horí stále. Plameň, hlas, volanie, povolanie, láska, motivácia – tým všetkým je kresťanská viera. Páči sa mi
chápanie viery ako motivácie, hlasu či plameňa. Ľudia, ktorí chápu vieru ako
učenie, ako presné definície či dokonca ako zákony, sú chudáci. Dobre to raz
vystihol teológ Karl Rahner: „Cirkevné vysvetlenia, dogmy a normy, zákony
a predpisy sú ako stĺpy verejného osvetlenia pri ceste. Osvetľujú nám
cestu, pomáhajú nám zorientovať sa, ale len opilci sa ich kŕčovito
pridržiavajú.“
V konkrétnostiach sa naše povolanie, naše oslovenie evanjeliom, prejavuje rôzne, východisko – to oslovenie – je spoločné. Či sme našli to pravé, spoznáme podľa radosti, ktorú nám dáva, a podľa sily, ktorú z neho máme, keď za naše povolanie treba aj bojovať a trpieť.