Homília - 25.8.2019

Na obálke knihy, ktorej vydanie som tento rok pripravil spolu s ďalšími priateľmi (Radosť evanjelia na Slovensku II.), spomína František Mikloško príklad cirkvi z Írska, ktorá v ostatných desaťročiach prešla veľkými krízami a bola nútená začať otvorene hovoriť o svojich problémoch. Bez pokory a otvorenosti voči vlastným zlyhaniam nie je možné očakávať, že jednotlivý človek, ale aj spoločnosť a cirkev, dokážu sa postaviť na nohy a budú opäť rovno kráčať. Situácia v Írsku je pre pomery na Slovensku vhodným (varovným) príkladom. Írsko bolo donedávna priam baštou katolicizmu. Vďaka stáročia trvajúcemu anglickému útlaku sa Íri úzko primkli ku katolíckej cirkvi a napriek nátlaku a lákaniu zostali cirkvi poväčšine verní. Pamätám si, ako nám profesor cirkevných dejín spomínal, že katolícky Ír mal v 19. stor. vlastne len tri možnosti: Ak sa nezriekol svojej viery, mohol sa nechať obesiť pred vlastným domom, zomrieť od hladu alebo vysťahovať sa za more. Pred niekoľkými dňami uverejnil webový portál Postoj.sk rozhovor s arcibiskupom Dublinu. Ten smutne konštatuje, že napriek tomu, že temer všetci mladí Íri prešli cirkevnými školami a náboženským vyučovaním, k cirkvi sa nehlásia. Spoločnosť je veľmi sekularizovaná a ľudia podporujú liberálne návrhy na zmenu legislatívy v rodinných a etických otázkach.

Autor Listu Hebrejom, z ktorého sa číta pri dnešnej nedeľnej liturgii, píše kresťanom, o ktorých vie, že majú takpovediac „ochabnuté ruky“ a „podlomené kolená“. Na prvé počutie ich povzbudzuje divným spôsobom. Ak sa kresťania pre rôzne ťažkosti nazdávajú, že Boh na nich zabudol, autor vysvetľuje, že predsa každý dobrý otec svojho syna vychováva prísne – karhaním i trestami. Tvrdá výchova však prinesie ovocie. V texte, ktorý sme dnes čítali, sa autor viackrát odvoláva na knihu Prísloví zo Starého zákona, z ktorej cituje: Pán karhá toho, koho miluje (Prís 3,12); Nájdi svojej nohe rovný chodník (Prís 4,26).

Nevieme bližšie, komu bol list adresovaný. Určite však išlo o kresťanov, ktorí dobre poznali židovstvo a Starý zákon (preto list Hebrejom) a vo viacerých mestách rímskej ríše žili na konci 1. stor. n. l. Bolo to po radikálnom rozchode so židovskou náboženskou komunitou, keď sa stratila nádej na vzájomné porozumenie. Okolitý pohanský svet tiež nebol kresťanom naklonený. Naopak, zažívali viaceré prenasledovania, keďže boli označovaní za podvratný element a „nepriateľov“ ľudstva. Kresťania sa totiž nezúčastňovali pohanských orgiastických slávností, nechodili do ich chrámov (ktoré sa chápali ako vtedajšie kultúrne ustanovizne), odmietali zbožštený kult cisárov a viaceré praktiky pohanov, ktoré kresťania považovali za nemorálne. Naopak, pohania okrem výnimiek, ako boli stoickí filozofi, pokladali pôžitkárstvo, orgie a roztopaše za možnosť kontaktu s božskými silami. Potomkovia ľudí (či už židovského alebo pohanského pôvodu), ktorí sa pred pár desaťročiami nadchli pre kresťanstvo, v druhej a tretej generácii akoby strácali dôvod byť kresťanmi. Skorý príchod víťazného Krista a koniec sveta (ktorý videli ako zlý) nenastával, naopak, opakovali sa ťažkosti.

V tejto situácii nemohol autor listu tvrdiť, že tie ťažkosti nie sú alebo že nič neznamenajú. Pomocou poukázania na bežnú skúsenosť a na vyjadrenia Písma sv. (kniha Prísloví) snažil sa trápenia vysvetliť ako formu prípravy na budúce víťazstvo. Ak nám jeho prirovnania znejú divne, treba si uvedomiť náš kultúrny odstup od patriarchálneho antického obdobia, keď otec tvrdo viedol svojho syna, aby raz mohol zdediť a spravovať rodinný majetok. Ak by bol na syna mäkký, pripravoval by nešťastie jemu i celej rodine. Napokon, tvrdosť nemusí mať podobu fyzických trestov. Aj dnes po istom čase spoznávajú rodičia, ktorí príliš obletovali a chválili svoje deti, že ich prístup asi nebol najmúdrejší. Deti vychovávané bez primeranej náročnosti často nedopadnú dobre.

Z praxe vieme, že problémom však nemusia byť tvrdé nároky samy o sebe, ale necitlivosť, nepochopenie, zneužitie moci – tej rodičovskej, ale aj cirkevnej a kňazskej nad zverenými ľuďmi. V oblasti morálky vytvárame sami problém, ak sa nám v rámci zmenených okolností nechce „rozlišovať duchov“, teda vnímať hlbšie motivácie ľudí a trpezlivo ich v nich sprevádzať namiesto toho, aby sme nad nimi vyslovovali lacné a naučené súdy. Najhoršie je hrať rolu svätého, ktorý skrýva svoju vlastnú hriešnosť, a údajnú svätosť si zamieňa za fasádu tradičných, často mocenských pozícií. Napokon, prečo dnešné, kedysi také verné katolícke Írsko odchádza od cirkvi? Stratila sa skúsenosť, že za cirkevnou fasádou je aj čosi krásne. Áno, kresťanstvo sa od svojich počiatkov dištancovalo od zlého sveta. Ale ešte väčšmi ponúkalo víziu nového sveta, ktorý nám pomáha Boh v Kristovi budovať a oň bojovať. Jeden nemecký biskup (Klaus Hemmerle z Aachen) hovorieval: Nie sme na zemi preto, aby sme prišli do neba, ale preto, aby nebo prišlo k nám.

Už sme o tom pri nedeľnej liturgii nad úryvkami z Listu Hebrejom hovorili: Najprv je viera, vízia, radosť z viery, zasvätenie sa do nej, až potom môže prísť morálka ako odpoveď na uchvátenie z viery. Opäť ale morálka, ktorá je ježišovská, milosrdná, nie farizejská.  Klerikálna, mocenská a byrokratická cirkev, ktorá vie vždy všetko lepšie ako ostatní ľudia, ale nemá cit a pochopenie pre normálny život, nemá šancu nikde. Ani v Írsku, ani na Slovensku. Budúcnosť majú len ľudia, cirkevné spoločenstvá, ktoré sa našli v evanjeliu, v jeho radosti, a preto dokážu preň aj bojovať i trpieť.