Homília - 18.8.2019

Budeme sa aj dnes venovať textu z Listu Hebrejom. Autor od 11. kap. píše práve o viere. Uvádza celý rad svedkov viery známych zo Starého zákona od Ábela až po Samuela a prorokov. Na začiatku 12. kap. ich všetkých spolu označuje ako oblak svedkov – zvláštne vyjadrenie, ktoré asi poukazuje na biblickú tradíciu vyjadrovať oblakom obrazne Božiu prítomnosť. Konkrétne životy svedkov viery majú byť povzbudením pre kresťanov, aby neochabli vo viere. Cieľom je potom samotný Ježiš, o ktorom autor hovorí ako o pôvodcovi a zavŕšiteľovi viery; on si nezvolil pohodlnú cestu, ale bojoval proti hriechu až do krvi.

Minulú nedeľu sme si povedali, že podľa Listu Hebrejom je viera ako cesta, po ktorej kráčame za svojou víziou, ideou, ideálom a cieľom. Ten cieľ nemusí a asi ani nemôže byť úplne jasný. V mladosti sa rozhodneme niečo študovať, rozhodneme sa pre ľudí, s ktorými chceme zdieľať život, zvolíme si hodnoty, za ktorými ideme. To všetko nás motivuje, ale prirodzene nemôže byť úplne jasné vopred, kam nás to dovedie. V 12. kap. listu autor ako motivačný cieľ uvádza Ježiša. Všimnime si, nedáva ho za morálny vzor, nehovorí: Robte všetko ako on! Hovorí, že Ježiš je iniciátor a zavŕšiteľ viery. Ježiš je predstavený ako rodič, ku ktorému sa blíži jeho dieťa. Malé dieťa nerozmýšľa o otcovi a mame, že sú jeho morálnym vzorom (možno neskôr, bolo by to pekné). Dieťa smeruje do rodičovskej náruče, lebo má v nej oporu a má z toho radosť. Podobne kresťanská viera: Smerovanie za Ježišom, lebo nám dáva motiváciu pre život, pre naše myslenie a konanie, žitie i zomieranie. A tiež pre boj proti hriechu. Život, v ktorom niet o čo bojovať, zaveľa nestojí.

Vyjadrenie autora, že s Ježišom máme bojovať proti hriechu, a to dokonca až do krvi, nás akoby vracalo späť k morálke. Keď však autor hovorí, že Ježiš vzal na seba kríž, nemyslí na boj proti jednému či druhému hriechu, ale na vernosť osloveniu od Boha, ktoré Ježiš prijal a nasledoval aj za cenu kríža. Hriech tu nie je myslený ako priestupok proti zákonu, ale zablokovanie sa pred Bohom, voľba seba ako „boha“, odmietanie vízie Božieho oslovenia a voľba vízie vlastnej veľkosti a pýchy.

Keby sme ako kresťania žili viac zo skutočnej viery, dokázali by sme lepšie vysloviť víziu, ideu, ideál, za ktorým smerujeme a o ktorý bojujeme. Dokázali by sme tým potom aj lepšie motivovať a azda i nadchnúť ostatných v rámci svojej rodiny, svojho cirkevného spoločenstva, a tiež občianskej spoločnosti. Keď sledujeme, o čo sa bojuje vo verejnosti, vidíme, že jeden bojuje za majetok, druhý za kariéru, tretí za svoje vyžitie, iný za svoju pohlavnú identitu, ďalší o nejakú politiku (nedajbože rovno za nejakého politika). A niekto chce mať už od všetkého len svätý pokoj... Je úlohou kresťanov toto všetko iba posudzovať a prípadne odsudzovať? Našou úlohou je omnoho viac – ponúkať ideál, obraz človeka, v ktorom každý môže nájsť oporu a radosť. Povedané príkladom dieťaťa – ponúkať náruč, ktorá ťa radostne objíme. Dôsledkom bude vďačnosť prejavená aj morálnymi skutkami.

Pred pár dňami rozdal pápež František všetkým zamestnancom svojho úradu malú knižku, ktorá má názov: Neohováraj druhých. Autorom je kapucín, P. Emiliano Antenucci. Prečo tak prísne súdime druhých?, pýta sa v úvode. A odpovedá si: Robíme to z nedostatku ľudskosti, z nezáujmu o druhých, chýba nám sebaúcta i úcta k Bohu, alebo pociťujeme nadradenosť. Na záver cituje iného autora: Veľkí ľudia diskutujú o ideách, priemerní o udalostiach a malí o iných ľuďoch.

Páter Emiliani z inej strany hovorí to isté, čo som sa pokúšal povedať. Naše trápne hriechy – napríklad ohováranie – sú dôsledkom nedostatku viery. Dôsledkom chýbajúcej úcty k Bohu i sebaúcty, chýbajúcej ľudskosti, a napokon aj ideí, ideálov, vízii, ktoré by nás ťahali dopredu, k tomu, čo je radostné a krásne. Objavujme spoločne, o čom je viera, ku ktorej nás motivuje Ježiš, a podporujme sa navzájom v jej žití a hľadaní, aby sme aj my mohli patriť medzi jej dôveryhodných svedkov.