Homília - 15.8.2019

Na dnešný sviatok čítame z evanjelia chválospev P. Márie, ktorý je známy pod začiatočnými slovami Velebí duša moja Pána alebo po latinsky Magnificat. Podľa odborníkov na Sv. písmo nemôžeme vedieť, akými presnými slovami Mária na návšteve Alžbety ďakovala Bohu za svoje povolanie. Autor evanjelia si však nevymýšľal. Márii vložil totiž do úst slová, ktoré naozaj vyjadrovali jej vieru a spiritualitu. Mária si nenamýšľala, cítila sa byť skromnou ženou, ktorá chce Bohu slúžiť. Svoje povolanie vnímala ako dar Božieho milosrdenstva, nie pre svoje zásluhy. Zaraďovala sa k chudobným, nie mocným, a verila, že Boh stojí práve na strane chudobných. Verila, že Božia moc sa prejaví na ich pozdvihnutí.

Presvedčenie, že Mária je nanebovzatá, že jej telo neskončilo v hrobe, vzniklo najskôr vo východnej cirkvi niekedy v 5. stor. Dnešný sviatok sa vtedy nazýval Usnutie P. Márie alebo aj narodenie pre nebo. V Ríme bol dnešný sviatok slávený 15. augusta od polovice 7. stor., jeho obsah a význam sa však rozvíjali až po rok 1950, keď bola vyhlásená dogma o Nanebovzatí P. Márie. Cirkev vtedy racionálne popísala to, čo bolo aj dovtedy verené a uctievané. Musíme však správne rozlišovať. Naša kresťanská a katolícka viera nie je o tom, že si povieme: Ak to moja cirkev učí, tak už o tom nerozmýšľam. Nie je ani o tom, že si povieme: Rozum je jedno a viera druhé. Viera začína tam, kde si kladieme otázky, ale nie hocijaké. Dôležité sú otázky, za čo som vďačný, za čo ďakujem sebe, za čo iným, za čo Bohu. Tiež otázky, čo sa Bohu páči a kam ma vedie. A kde vidím, že to, čo som prijal ako Božie oslovenie, prejav jeho pôsobenia, sa aj napĺňa, žije a dosvedčuje.

Tam, kde si ľudia kládli takéto otázky a pýtali sa na cenu svojho života i smrti, na hodnotu konkrétneho ľudského života, ktorý sa často skusuje ako veľmi zraniteľný a pominuteľný, práve tam sa zrodila aj odpoveď viery o narodení P. Márie pre nebo, o jej oslávení či nanebovzatí. Kresťania po stáročia videli v nanebovzatej P. Márii aj určité dosvedčenie, že ľudská existencia nie je len márne pechorenie a že nielen tzv. duchovné veci, ale všetko, čo sme a čo prežijeme, má veľkú cenu pre nás i pre Boha. Dá sa povedať, že Boh modeluje našu večnosť z materiálu nášho telesného príbehu. Neodhadzuje ho ako vec na jednorazové použitie, ale oslávi ho, prijme ho do neba.

Páči sa mi, ako o Panne Márii uvažuje pápež František v liste, ktorý nedávno napísal všetkým kňazom. Píše tam aj o sebe: Vždy, keď idem do niektorej mariánskej svätyne, rád si nájdem čas, aby som sa díval na Máriu a nechal ju dívať sa na mňa, s prosbou o dôveru detí, chudobných a jednoduchých, ktorí vedia, že je tu matka a prosia o miesto v jej lone. Pri pohľade na ňu chcem znova počuť to, čo počul Indián Juan Diego: „Čo ti je, môj syn, najbiednejší zo všetkých? Nie som tu azda ja, ktorá mám česť byť tvojou matkou? Pápež napokon pekne povie: Hľadieť na Máriu znamená opäť uveriť v prevratnú silu nehy a lásky. Pokora a neha nie sú cnosťami slabých, ale silných, ktorí nepotrebujú zachádzať s druhými zle, aby pocítili svoju dôležitosť.

Nemusíme všetko hneď rozumieť. Využime však každú vhodnú príležitosť, aby sme nechali Pannu Máriu dívať sa na nás a prijali jej dary: pokoru a nežnosť. Podľa tichej radosti a vďačnosti spoznáme, že sme na dobrej ceste, na ceste do neba.