Homília - 7.7.2019

Predstavil som si toto konanie našich politikov, keď dnes z evanjelia čítame, ako Ježiš rozposlal desiatky učeníkov do množstva miest a dedín. V čom sa Ježišovo konanie podobá konaniu politikov a v čom sa líši? Nakoľko bolo Ježišovo konanie jednorazovou záležitosťou a nakoľko je, má byť, trvalým spôsobom konania nás a našej cirkvi? V Lukášovom evanjeliu už v 9. kap. čítame, že Ježiš poslal Dvanástich (teda apoštolov) do okolitých dedín, aby hlásali evanjelium a uzdravovali (Lk 9,1-6). Na začiatku 10. kap. sa to opakuje, tentoraz sú poslaní až sedemdesiati dvaja. Opäť sa im pripomína, aby išli bez peňazí, jedla a náhradných šiat. Majú navštevovať ľudí, a keď ich niekde prijmú, majú uzdravovať a zvestovať, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Konaniu politikov sa poslanie Ježišových učeníkov podobalo tým, že šli medzi ľudí vo forme širokej kampane. Nezdá sa mi však, žeby Ježiš robil propagandu. Ježišovi učeníci neohlasujú žiaden presný program, ktorému by ľudia mali uveriť. Neohlasuje sa ani žiadne učenie, ktorému by sa mali ľudia podriadiť. Z rozprávania vieme vyrozumieť, že Ježišovi vyslanci sa snažili o zoznámenie s ľuďmi a uviedli sa pozdravom: Pokoj tomuto domu!

V tom pozdrave je viac, ako sa zdá. Niečo podobné, ako keď kňazi pri omši povedia: Pán s vami, a čakajú odpoveď: I s duchom tvojím. My to už máme naučené, ale v skutočnosti ide o vzájomné ocenenie, že sa tu stretávajú ľudia, ktorí majú spoločný záujem nájsť svoj pokoj, svoju istotu v Bohu. Predpokladá to isté zoznámenie, nedá sa prísť len tak niekomu do súkromia. Treba si predstaviť, že život ľudí v Ježišovej dobe sa odohrával inak ako náš život dnes. Ľudia žili v domoch, ktoré boli viac otvorené do ulice, pracovné činnosti vykonávali často na priedomí, verejný a súkromný priestor nebol tak prísne oddelený ako v súčasnosti. Trochu sa aj očakávalo, že človek sa človeku prihovorí, a niekedy aj po krátkom rozhovore sa ľudia zblížili a domáci pozvali okoloidúcich do domu. Pozdrav pokoj (šalom) naznačuje, že ľudia sa zblížili duchovne. Spoznali, že cudzincom nejde o obchod, ani o klebety, nepotrebujú sa len niekde lacno najesť, ale že nesú najcennejší dar – pokoj. Pokoj sa v Ježišovej dobe v zásade chápal ako Boží dar a prejav Božej prítomnosti.

Porovnajme si to s našou skúsenosťou. Pri zoznámení s niekým cudzím vycítime, kto je formálny, kto si drží odstup, kto nás znervózňuje alebo sa ním cítime dokonca ohrození, a naopak vycítime, pri kom nachádzame dôveru a pokoj. Na rozdiel od propagandistov nejakej politickej strany Ježišovi ľudia zjavne neprichádzali presviedčať, že oni sú tí správni a vedia všetko riešiť. Ich konanie malo charakter priateľského zblíženia, to prešlo do pohostenia, a napokon vyústilo do uzdravovania prítomných. Až na záver prišlo k pomenovaniu toho, o čo ide: Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo, teda: ohlasujeme vám radosť pre život (evanjelium). Pre zaujímavosť, učeníci, ktorí chodili po dvoch, pravdepodobne boli muž a žena, nie iba dvaja muži. Tak vzbudzovali väčšiu dôveru a ženy mali aj ľahší prístup k iným ženám, najmä v chorobe. Cudzích mužov by k žene do jej súkromia asi ani nepustili.

Ježišovi vyslanci mali konať spontánne podľa okolností a možností. Neposielal učeníkov, aby získali ďalších učeníkov, ako keď politik posiela svojich ľudí, aby získali voličov. To, čo Ježiš nazýval Božie kráľovstvo, nebolo nové učenie, ale vysvetlenie, v čom sa plní Božia vôľa. Krátko povedané: Sobota (zákon) je pre človeka, a nie človek pre sobotu (Mk 2,27). Obsahom konania Ježišových vyslancov bolo zblíženie sa s ľuďmi, nájdenie záujmu o dôveru a pokoj v Bohu, a následne skúsenosť, že takýmto ľuďom Boh daruje schopnosť uzdravovať a povzbudzovať až tak, že sa ľudia menia a tvoria sieť priateľských a uzdravujúcich vzťahov, ktorých začiatok je práve v otvorení sa pre Boha a jeho pokoj. Takže neberme si príklad z politikov, ktorí si robia reklamu a sľubujú, čo všetko vyriešia. Neberme si príklad z obchodníkov, ktorí sľubujú, akí budeme šťastní po zakúpení ich tovaru. Berme si príklad z Ježiša a jeho učeníkov, ktorí nič nesľubovali, ale snažili sa poznať, čím ľudia žijú, hľadali tých, čo túžili po pokoji, nadväzovali s nimi vzťahy a možno sami s prekvapením zisťovali, že vedia aj duševne i telesne uzdravovať. Sľub Božieho kráľovstva nebol na začiatku, jeho splnenie bolo na konci.

Kňazov niekedy volajú k chorým ľuďom, zväčša vtedy, keď už lekári pomôcť nemôžu. Išiel som raz na oddelenie intenzívnej starostlivosti, kde boli všetci na hadičkách, nevedeli rozprávať, boli bezvládni, pýtal som sa lekára, v akom stave je pacientka. Povedal: Je po vážnej príhode, ak sa jej reč vráti, bude dobre, ak to bude za pol roka. Pomodlil som sa, dal sv. pomazania, pacientka sa prebrala a začala s nami rozprávať. Onedlho sa vrátila domov. Bol som za pacientom, pri ktorom som sa modlil, ten oči neotvoril, ale bola za ním ešte pred smrťou jeho manželka a on jej rukou naznačoval, že som tam bol a nechal mu sv. obrázok. Mal ho v rukách aj potom v truhle.

Všetkých nás Ježiš posiela k blízkym i vzdialeným. Staňme sa jeho poslami a objavujme, že si vieme priniesť pokoj, dôveru i uzdravenie.