Homília - 5.7.2019

To, čo sa stalo príchodom sv. Cyrila a Metoda v r. 863 na územie našich predkov, bol však celkom iný „level“! Nie malý slovenský človek šiel do veľkého sveta, ale veľký, ba najväčší svet prišiel k nám. Cyril a Metod prišli ako apoštoli, misionári. Nešlo však o misiu, aké poznáme z nedávnej minulosti či súčasnosti z chudobných krajín Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky. Najväčší pán vtedy známeho sveta, byzantský cisár, poslal svojich najmúdrejších radcov a vzdelancov do jednej krajiny v strednej Európe, aby pomohli upevniť štát a kresťanstvo v tejto krajine. Tým odpovedal na prosbu tunajšieho vladára, kniežaťa Rastislava. Podnes nedokážeme oceniť, že kresťanstvo na našom území sa na rozdiel od iných krajín nešírilo „kupovaním“ jednoduchých ľudí cez hračky a rozprávky a ľudia neboli nútení prijať kresťanstvo pod nátlakom.

Cyril a Metod neboli prví, ktorí u našich predkov hlásali evanjelium. Pôsobili tu už predtým misionári z Talianska a Nemecka, ba aj z Británie. Stáli tu už  prvé kostoly. Rastislav však chcel misionárov, ktorí by pomohli upevniť jeho ríšu a neslúžili by ako predvoj cudzej mocnosti, a zároveň chcel misionárov, ktorí vyberú nadaných ľudí spomedzi domáceho obyvateľstva a vyškolia ich na najvyššej vzdelanostnej úrovni vtedajšej doby. A navyše, to všetko nemalo byť len v latinčine a gréčtine, ale v jazyku domácich ľudí – Slovanov či Slovienov.

Naozaj neviem, nakoľko sa dá dnes odvolávať na zásluhy sv. Cyrila a Metoda o štát a národ, ako to robia politici. Spomienku, že pred Uhorským štátom bolo kráľovstvo Slovienov, oživili idealisti v druhej polovici 19. stor., katolícki kňazi okolo Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha. Oni aj začali 5. júla sláviť pamiatku Cyrila a Metoda. Pravdou je, že prvé písmo a knihy našich predkov vznikli vďaka sv. Cyrilovi a Metodovi. Pravdou však je aj to, že po smrti sv. Metoda (+885) tieto knihy na Veľkej Morave pálili, Metodovi žiaci a kňazi sa rozišli do okolitých krajín a vďaka nim sa vzmohli iné národy: Česi, Poliaci, Bulhari, Chorváti a neskôr aj Rusi. Nie je pravda, že sv. Cyril a Metod uplatňovali na našom území východné tradície cirkvi. V tej dobe cirkev bola iba jedna, neboli sme rozdelení na katolíkov, luteránov a pravoslávnych. Bohoslužby na Slovensku a Morave neboli podľa východného spôsobu, ale podľa rímskeho, a to sloviensky, nie latinsky ako inde. Všetko sa však rýchlo pominulo. Možno aj preto nevieme povedať, čo nás dnes na sv. Cyrilovi a Metodovi zaujíma.

Osobne mňa zaujíma to, ako v našej krajine kresťanstvo začínalo. Na rozdiel od iných krajín bez násilia a na najvyššej vzdelanostnej úrovni. V plánoch kniežaťa Rastislava však jeho synovec Svätopluk, žiaľ, nepokračoval. Naopak, strýka sa nepekne zbavil. V Ríme to tiež nebolo jednoduché, v centre cirkvi plány sv. Cyrila a Metoda raz podporovali, a potom zasa nie. Predsa, vedomie, že kresťanskú vieru nemožno presadzovať násilne a nekultúrne, ale osobne, radostne, príťažlivo a zrozumiteľne – toto vedomie zostalo, a v 20. stor. na II. vatikánskom koncile sa k tomu prihlásila celá cirkev. Odborne sa to nazvalo inkulturácia, teda prispôsobenie evanjelia a viery kultúre ľudí. Dnes už nejde len o reč (slovenskú, nemeckú či maďarskú atď.). Ide o kultúru v celku – ako rozmýšľame, ako pracujeme, ako sa bavíme, ako smútime, aké máme predstavy a spôsoby... Cirkev a viera oproti súčasnej kultúre nemôžu pôsobiť ako z cudzej doby či inej planéty.

Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci (GS, 1). Tak znie úvod do dôležitého dokumentu II. VK Gaudium et spes (Radosť a nádej). Veľmi sa mi to páči. To je vlastne uskutočnenie odkazu sv. Cyrila a Metoda. Dnes je na nás, či sa k tomu odkazu podľa svojich možností prihlásime. Pokiaľ možno na najvyššej kultúrnej a vzdelanostnej úrovni, ale vždy s citom a pochopením pre aktuálny život a konkrétnych ľudí okolo nás.