Homília - 29.6.2019

Podľa svedectva Skutkov apoštolov boli kresťania prenasledovaní od počiatku. Začiatok cirkvi bol v Jeruzaleme. Prvý odpor zažili ešte pred r. 40 v 1. stor. n. l. Organizovala to veľrada a veľkňazi, tí istí ľudia, ktorí dali ukrižovať Ježiša. Niekedy v r. 42 dal kráľ Herodes Agripa I. zabiť apoštola Jakuba, brata apoštola Jána. Autor Skutkov apoštolov to vysvetľuje ako pokus zapáčiť sa Židom. Herodesovi nešlo o náboženstvo, dnes by sme povedali, že to bol oligarcha, ktorý hral svoje politické hry. Aby si v židovskom náboženskom prostredí Palestíny upevnil svoju pozíciu, z politických dôvodov rozpútal prenasledovanie apoštolov a uväznil Petra. O zázračnom vyslobodení Petra z väzenia čítame v 12. kap. Skutkov apoštolov. Nevieme, čo všetko bolo za tým, isté však je, že tie väznenia a prenasledovania sa opakovali. Ježišovi nasledovníci sa nedali odradiť, vystupovali na verejnosti, neskrývali sa, dávali o sebe vedieť, presviedčali ostatných Židov, že židovská viera dospeje k svojmu zmyslu, ak prijmú Ježiša za Krista a Mesiáša.

Kresťanstvo nevzniklo zo špekulácie, nejakého mudrovania, zrodilo sa uprostred prenasledovania. Toto prenasledovanie nebolo následkom politických bojov o moc, a už vôbec nie nejakých násilných činov, o akých dnes počúvame na Blízkom Východe. Prenasledovanie kresťanov bolo dôsledkom ich viery a z nej plynúceho spôsobu života. Ak by boli kresťania sektári, odišli by niekam z dohľadu verejnosti, odsťahovali by sa ako rôzni čudáci, čo si namýšľali, že sú svätejší a pravovernejší ako väčšinová spoločnosť. Zmizli by z očí a spoločnosť by ich nechala na pokoji. Kresťania medzi Židmi a neskôr medzi Grékmi a Rimanmi však nikam neodchádzali. Ďalej normálne pracovali, zakladali si rodiny a spoločensky sa angažovali. Kresťanskí Židia si nestavali ani vlastné modlitebne. Chodili (pokiaľ sa dalo) medzi ostatných Židov. Ich situácia bola v niečom podobná situácii dnešných katolíkov, ktorí sa obetujú pre obnovu svojej cirkvi. Neodídu, neprestanú chodiť do kostola, hoci ich ostatní nechápu. Vyjadrujú sa, píšu verejne, a práve preto sú nenávidení tými, ktorí tú obnovu nechcú. Ak dnes čítame o prenasledovaní a neskôr o umučení apoštolov Petra a Pavla, ide vlastne o najsilnejšie možné svedectvo pravdivosti ich viery a ich konania. Títo apoštoli a mnohí ďalší kresťania nezomreli preto, že boli slabší ako ich súperi a prehrali. Zomreli preto, že odmietli svoju vieru žiť len súkromne, odmietli odísť z očí verejnosti, pritom nikdy o svoju vieru nebojovali politicky, a už vôbec nie násilne. Násilie voči nim používali ich protivníci. Jednoducho žili verejne pre Ježiša a evanjelium. Ja som verejne hovoril svetu a nič som nehovoril tajne (Jn 18,20), bránil sa Ježiš, keď bol súdený pred židovskou veľradou.

Po r. 313 dostali kresťania v Rímskej ríši slobodu a onedlho vyhlásili cisári kresťanstvo za štátne náboženstvo. Bol to veľký úspech, zároveň vznikol veľký problém, ktorý sa ťahá až po dnešné časy – cirkev sa spojila s politickou mocou. Dnešní liberáli vyháňajú kresťanov do súkromia; tam nám dovolia žiť podľa svojej viery. Kresťania a Ježiš však nikdy nežili svoju vieru len v súkromí. Nám záleží na svete, ide nám o to, čo Ježiš nazýval Božie kráľovstvo. Chceme priniesť radosť, uzdravenie, vyslobodenie chudobným, zraneným, opusteným. Naši kresťanskí konzervatívci sú však, žiaľ, často ako farizeji, ktorí svoju vieru akoby chceli žiť najmä pre seba a pohŕdajú ostatnými. Na druhej strane však netreba byť pesimista. Podľa historikov židovskí farizeji protestovali proti zabitiu Jakuba a uväzneniu Petra, a napokon to viedlo k odvolaniu veľkňaza Annáša z úradu.

Nevieme, čo nás čaká v dnešnom svete a dnešnej cirkvi. Vieme len to, že nám nesmie ísť o seba, naše kariéry, názory a osobnú prestíž. Ide o Ježiša a jeho evanjelium pre chudobných. Dnes je na nás, aby sme tomuto evanjeliu – tak ako kedysi Peter a Pavol – dali svoju tvár a podobu.