Homília - 23.6.2019

Ako chápeme my? Pán Ježiš, ku ktorému sa hlásime, pri rozlúčke so svojimi blízkymi nerozdával na pamiatku vec alebo obrázok. Svojich nasledovníkov vyzval, aby na jeho pamiatku robili to, čo on. Mali sa stretávať, mali si navzájom prejaviť službu tak ako on, keď svojim priateľom umyl nohy. Mali sa rozprávať, počúvať sa a vysvetľovať si slovo, ktorému uverili, že je od Boha. Mali spolu jesť a piť tak, ako s nimi jedával Ježiš. Mali to všetko robiť tak, aby sa milovali navzájom až po dar vlastného života.

Na viacerých miestach evanjelia čítame, ako Ježiš jedával s rôznymi ľuďmi, najmä s hriešnikmi. Jeho hostiny a posedenia neboli pre svätých, ale pre všetkých. Prichádzali radi najmä tí, ktorí našli pri Ježišovi pochopenie, priateľstvo, uzdravenie i odpustenie. Z týchto stretaní a rozhovorov vznikli priateľstvá, spoločenstvá, zrodilo sa to, čo nazývame cirkev. Ježiš nám na svoju pamiatku zanechal takéto konanie. Zaujímať sa o ľudí, slúžiť, pomáhať, uzdravovať, deliť sa, a to až tak, aby ľudia pocítili: Nedostávame len veci, peniaze či jedlo, ale cez našu modlitbu, pochopenie Ježišovho evanjelia a slávenie jedla na jeho pamiatku meníme sa na ľudí, ktorí sa vedia darovať, slúžiť, uzdravovať... Podelenie sa o jedlo, o ktorom sme dnes čítali z Lukášovho evanjelia, bolo vyvrcholením stretnutia s Ježišom, pri ktorom sa Ježiš ľuďom venoval, počúval ich a uzdravoval, a napokon aj všetkých nasýtil. Bol to zázrak? Áno, všade, kde sa ľudia podelia o to, čo majú, deje sa istým spôsobom zázrak. Vždy, keď sa necháme Ježišom presvedčiť, aby sme sa podelili nielen o veci, ale o svoj život, deje sa tento zázrak.

V prvých storočiach žili kresťania uprostred pohanskej spoločnosti, pre ktorú bolo mnohé, čo kresťania robili, nezrozumiteľné. Pohania nechápali, prečo kresťanskí muži nevládnu nad svojimi ženami ako nad slúžkami a nestriedajú ich. Nechápali, prečo boháči medzi kresťanmi sa priatelia aj s chudobnými, ba aj s otrokmi. Prečo sa neklaňajú svetským pánom, ale klaňajú sa komusi, kto kedysi zomrel na kríži. Niektorí pohania začali kresťanov obdivovať pre ich život a zaujímať sa o ich náboženstvo a vieru. Začali medzi nich chodiť, dali sa pokrstiť a slávili hostiny na Ježišovu pamiatku. Najprv to nebolo v kostoloch, ale v domácnostiach. To, čo dnes voláme omša, sa vtedy podobalo na naše rodinné stretnutia na Vianoce a iné veľké sviatky. Na omši však nejde o stretnutie jednej pokrvnej rodiny, ale rodiny, do ktorej sa vstupuje vierou v Ježišovo evanjelium. To, čo zo sv. hostiny zostalo, sa pôvodne neodkladalo do svätostánku, ale zaniesli chorým, ktorí sa slávenia nemohli zúčastniť. Chlebu, ktorý bol posvätený, začali hovoriť Kristovo Telo. Takisto Kristovým Telom nazývali aj svoje spoločenstvo, cirkev. Že to tak naozaj je, dalo sa overiť tým, že sa mohlo zažiť, ako sa toto Kristovo Telo naozaj, teda telesne, dáva, obetuje pre všetkých.

V susednom Rakúsku majú na sviatok Kristovho Tela voľno a procesie robia vo štvrtok. Po sv. omši a sprievode pozývajú vo farnostiach ľudí na pohostenie, aspoň na pohár vína. V Borinke máme budúcu nedeľu hody, pohár vína si môžeme dať po sv. omši o týždeň. Ale najdôležitejšie je, aby sme Sv. hostiu, Sv. Oltárnu, sv. prijímanie nevideli ako svätú vec, ale ako sväté konanie na Ježišovu pamiatku. Pápež František hovorí: Pamätaj, že chlieb z neba je chlebom solidarity, ktorý nie je určený len na vlastnú spotrebu, ale musí sa dávať a musí sa z neho tešiť celá rodina. Pamätaj, že chlieb z neba sa láme, aby ti otváral oči pre vieru a nezostal si neveriaci.

Ako sa to dá? Len cez nás, cez naše slová a gestá, ktoré budú čo najviac reprezentovať Ježišovo konanie, aby sa on a jeho evanjelium stali vďačne prijímanými a radostne oslovujúcimi.