Homília - 20.6.2019

Čo je základná vlastnosť katolíckych kresťanov? Našli by sme pár vecí či javov, ktorými sa líšime od iných. Najčastejšie sa spomínajú pápež a svätostánok v kostole. Ten súvisí práve s dnešným sviatkom, ktorý sa ľudovo nazýva Božie Telo a úradne Najsvätejšie Kristovo Telo a Krv. O čo ide, nemusí byť jasné ani katolíkom. Kresťania sa od počiatku stretávali a spoločne modlili. Čítali si a vysvetľovali Sv. písmo a jedli a pili na Ježišovu pamiatku. Apoštol Pavol to nazýval jedenie Pánovej večere a upozorňoval, aby sa pritom každý podelil s ostatnými. Okolo r. 1200 sa dôraz posunul zo slávenia Pánovej večere na oslavu Sviatosti oltárnej. Teda z uskutočňovania Ježišových slov pri Poslednej večeri – Toto robte na moju pamiatku – na dívanie sa na posvätenú hostiu a klaňanie. Teológovia stredoveku rozvinuli chápanie, že chlieb a víno Pána Ježiša vo svätom znamení nielen skrývajú, ale ho aj živo osobne sprítomňujú. Postupne od začiatku 13. stor. sa posvätená hostia začala slávnostne pozdvihovať, neskôr aj nosiť v sprievode, a zaviedol sa aj osobitný sviatok k úcte Sv. Oltárnej.

Ak sa chceme priblížiť k významu tohto sviatku, všimnime si dnešné evanjelium. Okolo Ježiša sa zhromažďovali mnohí ľudia. Priťahovala ich jeho predstava o živote a prichádzali aj preto, aby ich uzdravil. Raz, keď bol Ježiš s apoštolmi na odľahlom mieste, radili mu, aby ľudí poslal domov, lebo sú hladní. Ježiš však požiadal apoštolov, aby sa s ľuďmi sami podelili. To sa im zdalo nemožné, lebo ľudí bolo mnoho. Ježiš však vzal chleby a ryby, ktoré mali, modlil sa a rozdelil ich. Zapojil do toho aj učeníkov, ktorí ďalej jedlo rozdávali. Z evanjelia sa dočítame, že príchod množstva ľudí za Ježišom bol dôsledkom toho, že predtým poslal svojich učeníkov do rôznych dedín a miest. Poslal ich ohlasovať Božie kráľovstvo, spoznávať problémy ľudí, pomáhať im, liečiť ich a povzbudzovať. Keď sa apoštoli vrátili, Ježiš s nimi odišiel do samoty, ale ich konanie malo taký ohlas, že množstvo ľudí sa za nimi vydalo a hľadalo ich. Stretnutie skončilo skromnou, ale na nasýtenie dostatočnou hostinou.

V konaní Ježiša a jeho učeníkov vidíme predobraz toho, čo má konať cirkev, čo máme konať ako kresťania. Máme sa stretávať pohostinne s ľuďmi, pričom nejde len o nasýtenie, ale o premenu sveta na Božie kráľovstvo naším konaním, naším záujmom o ľudí, naším uzdravovaním a povzbudzovaním. A to všetko v mene Ježiša a z jeho poverenia. Veríme, že keď konáme v jeho mene, on sám požehnáva naše konanie a rozmnoží naše malé sily a zásoby tak, aby sa všetci nasýtili. V podelení sa Ježiša a jeho učeníkov o dobré slovo, uzdravenie a jedlo vidíme v našej cirkvi aj predobraz toho, čo nazývame sv. omša. Každá omša nie je len svätý obrad, ale stretnutie na Ježišovu pamiatku, pri ktorom sa pokúšame hovoriť ako on, deliť sa ako on a prežiť jeho lásku, s ktorou on žil a konal. Týmto konaním nadväzujeme zvlášť na večeru pred jeho smrťou, keď sa Ježiš stotožnil s rozdeľovaným chlebom a vínom a povedal, že pokrm a nápoj máme prijať ako jeho samého, a kedykoľvek budeme jesť a piť na jeho pamiatku, máme tým zvestovať jeho smrť, kým nepríde (1 Kor 11,26). V tomto prípade zvestovať smrť znamená žiť jeho darovanie sa, jeho obeť a lásku.

Stredoveký posun od dôrazu na Ježišovo konanie v nás a cez nás k uctievaniu pohľadom na svätú Hostiu súvisel s posunom od cirkvi ako spoločenstva Ježišových učeníčok a učeníkov k veľkej cirkvi, ktorá sa rozdelila na zasvätených a obyčajných. Uctievanie posvätenej hostie ako sviatostného znamenia Ježišovej prítomnosti nahradilo ostatné prejavy jeho prítomnosti. Cirkev v súčasnosti pripomína, že Eucharistiu, sviatostnú prítomnosť Ježiša v cirkvi, máme síce prežívať pred Sv. Oltárnou (sv. Hostiou), ale aj v Božom slove, v spoločenstve veriacich, v osobe kňaza a osobe chudobného, ktorý potrebuje našu pomoc. Všetky tieto znamenia či výzvy Ježišovej prítomnosti nemáme klásť proti sebe, máme ich prežívať spoločne. Preto, keď sme spolu v kostole alebo keď v nedeľu po sv. omši pôjdeme spolu v sprievode a budeme niesť knihu Sv. písma a Sv. Oltárnu, dívajme sa aj na seba a okolo seba, aby sme videli ľudí ako našich bratov a sestry, a najmä tých, ktorí potrebujú našu pomoc.

Keď sa nám to podarí, budeme sa môcť pochváliť, že základnou vlastnosťou katolíckych kresťanov je pohostinnosť. Svätá pohostinnosť! Pred podelením sa o sväté Ježišovo jedlo predsa vždy hovoríme: Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu... Nechajme sa pozvať a sami pozývajme!