Homília - 2.6.2019

Na nedávnych majstrovstvách sveta v hokeji slovenskí hokejisti nedosiahli úspech, ale ako čítam komentáre, viacerí chvália aspoň systém, ktorý zaviedol kanadský tréner. Včera som čítal komentár od iného trénera, ktorý sa vyjadril, že o systém až tak nejde, že dôležitejšie je, aby všetci hráči ten či onen systém prísne dodržiavali.

Poslednú veľkonočnú nedeľu pred sviatkom Zoslania Ducha Svätého čítame z Jánovho evanjelia o Ježišovej modlitbe za jednotu jeho učeníkov a za tých, ktorí skrze nich uveria: Svätý Otče, prosím, aby všetci boli jedno. Ježiš vyvolal určitý pohyb v spoločnosti, získal si prívržencov a nasledovníkov, mužov i ženy, a teraz, keď ide v ústrety svojmu utrpeniu, modlí sa za nich, aby zostali spolu, aby boli jedno. Opačný výsledok – ak by nezostali jedno, ak by každý šiel svojou stranou – bol by zlyhaním celého Ježišovho projektu. Ako však byť jedno, čo to je byť jedno? Mal azda Ježiš nejaký systém, ktorý stačilo presne dodržať a dostavil by sa úspech? 

Zaiste, každý systém má svoje podmienky. Zväčša veľmi dobre funguje jednota v diktatúre, v systéme určitého strachu až násilia, a to v politike, športe i rodine. Funguje prinajmenej dočasne. Pamätám si, ako sa za socializmu rozprávalo o ruských hokejistoch, ktorí v tých časoch pravidelne vyhrávali majstrovstvá sveta. Vraj trénujú v olovených vestách, a keď ich dajú dole, po ľade lietajú ako draci. Podmienky systému Ježišovej jednoty sú celkom iné ako násilie či strach: Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe (Jn 17,21). Keď o tom premýšľame, v zásade ide o jednotu, ktorá vzniká darovaním. Boh Otec sa daruje v Ježišovi, Ježiš sa daruje Otcovi, a v tom darovaní je poznanie i láska, preto Ježiš hovorí, že pozná Božie meno a tým, že ho ohlasuje, podáva lásku, ktorou je milovaný, ďalej.

Texty Jánovho evanjelia boli napísané na konci 1. stor. n. l., keď sa napriek prenasledovaniam kresťanstvo značne rozšírilo a kresťanmi neboli už len malé skupinky ľudí, ktoré sa navzájom poznali. Kresťania boli rôzni a rozdielni, preto sa prirodzene kládla otázka, čo ich udrží pokope. Nemohla to byť fungujúca sieť úradov, aké mala vtedajšia rímska ríša, nemohlo to byť vypracované dogmatické učenie, ktoré sa vytvorilo až neskôr, a neboli to ani nejaké presné predpisy. Preto aj odpoveď na otázku po jednote je vyjadrená modlitbou, ktorá je veľmi osobným až intímnym prejavom. V modlitbe nedávame do popredia seba, otvárame sa Bohu, aby do nás mohol vstúpiť a nám sa darovať. Učíme sa to od Ježiša. Je to jeho modlitba: Ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe. Z modlitby, počúvania a otvorenia sa rodí viera a konanie z viery. Nie umelé alebo vynútené, ale prirodzené, dokonca radostné. Základom jednoty medzi kresťanmi je napokon evanjelium, žité Ježišovo posolstvo radosti a jeho konkrétne presadenie vo svete. Podľa takto  ohlasovaného a žitého evanjelia sa kresťania vo svojich začiatkoch poznali a vytvárali vzájomnú jednotu.

Pre katolíckych kresťanov je v súčasnosti pomerne ľahké ísť z jedného kostola do druhého a v každom nájsť rovnaké modlitby, čítania, spevy, farby a ďalšie zvyky. Omnoho ťažšie je uprostred rôznych kňazov, ľudí a spoločenstiev nájsť rovnaké evanjelium čiže rovnakú radosť z Božieho slova, rovnakého ducha a rovnakú túžbu ho uskutočňovať. Niektorí ľudia, ktorí sa označujú za kresťanov, radosť evanjelia nikdy nezažili a ani ju nehľadajú. Podobajú sa ľuďom, čo nikam nechodia a večer sa doma vždy dobre pozamykajú. Našou budúcnosťou však nemôžu byť do seba uzavreté skupinky, ale otvorené a odvážne spoločenstvá žijúce radosť evanjelia.

Minulú nedeľu som spomenul, že po roku 1948, po prevzatí moci komunistami, bola v našom štáte cirkev veľmi prenasledovaná. Čo je pozoruhodné, niektorí kresťania nevideli v tej situácii len úpadok a stratu, ale najmä príležitosť, ktorú nám dal Duch Svätý, aby sme sa zmenili a začali svoju vieru žiť inak. Jeden môj priateľ pracoval v tých časoch v podniku so zdravotníckym materiálom. Sklad mali v Marianke, v bývalom kláštore. Do skladu chodil často spolu so závozníkom, ktorým bol rehoľný kňaz, čo kedysi v Marianke pôsobil. Budovy boli v tých rokoch ošarpané, celé okolie zanedbané. Môj známy sa raz svojho kolegu opýtal: Ako to tu bolo kedysi? Muselo tu byť veľmi krásne! – Nuž, krásne ako krásne, odpovedal mu. Všetko bolo pekné a čisté, kostol, kaplnky i záhrada. Ja som mal ako mladý rehoľník na starosti záhradu. Raz mi za jedného horúceho dňa predstavený prikázal: Choďte poliať kvetiny! Bolo pravé poludnie, a tak som namietal, že teraz to nie je múdre, lebo tie kvetinky zahoria a ublížim im. Predstavený mi na to povedal, že je to skúška mojej poslušnosti a že mu nesmiem protirečiť. – Čo ste urobili?, pýtal sa ten môj priateľ. – Poslúchol som a plakal na tými kvetinkami, a dával som pozor, aby som lial vodu ku koreňom.

Korene kresťanskej viery sú v evanjeliu. Kto chce medzi kresťanmi zakladať jednotu najmä cez poriadok, nikdy nedovolí kvetinkám rozkvitnúť. Základom Ježišovho systému však nie je poriadok, ale modlitba, poznanie a láska, ktoré sa prijímajú a darujú. Nech nás dnešný svet pozná podľa tohto Ježišovho systému, podľa jednoty  z radosti evanjelia!