Homília - 24.3.2019

Na túto otázku si dnes odpovieme pomocou rozprávania, ktoré sme čítali zo Starého zákona, z knihy Exodus. Spomína sa v ňom Mojžiš, ako ho raz pri pastve oviec zaujal ker, ktorý vyzeral, akoby horel, ale nezháral. Z ohnivého kra Mojžiša oslovil Boh a predstavil sa mu ako Boh jeho prarodičov. Na Mojžišovu prosbu, aby mu zjavil svoje meno, dostane tajomnú odpoveď: Ja som, ktorý som. Najkrajšie je vysvetlenie, prečo sa Boh Mojžišovi zjavuje: Videl som utrpenie ľudí a prišiel som, aby som ich z toho trápenia vyslobodil.

V Biblii sa Boh spomína temer na každej strane, ale práve toto rozprávanie o horiacom kríku sa pokladá za stredobod, za srdce celej Biblie, tej časti, ktorú nazývame Stará zmluva alebo Starý zákon. Trpiaci človek nenájde oporu u iných ľudí, ani vo vlastných možnostiach a schopnostiach, ale Boha spoznáva ako Boha cez skúsenosť, že je oslobodený zo svojho poníženia, utrpenia, zotročenia. Na začiatku toho, čo nazývame naša viera (židovská i kresťanská), je táto skúsenosť s Bohom, ktorý je iný ako ostatní bohovia (ako to, čo sa za bohov považovalo). On je naozaj, je ten, ktorý je. Že je tento Boh naozaj, poznalo sa cez hmatateľnú skúsenosť, že ľudia sú vyslobodení z utrpenia, toho celkom konkrétneho, ako bolo otroctvo Hebrejov v Egypte, keď dozorca stál nad otrokom a mohol ho beztrestne zabiť, a nebolo z toho úniku. Predsa sa ten únik podaril a nazval sa prechod, hebrejsky pesah alebo pascha. Týmto menom pascha čiže prechod z otroctva na slobodu cirkev podnes nazýva veľkonočné sviatky.

Veľká noc ako noc prechodu z otroctva na slobodu a náboženská viera, v ktorej je človek Bohu zaviazaný za svoje oslobodenie, sa teda nezrodila zo špekulácie, ale zo skúsenosti, že Boh vidí utrpenie a prichádza, aby ľudí toho utrpenia zbavil. Všetko to, čo o Bohu vyznávame, ako aj to, čo pokladáme za povinnosť zachovávať a sláviť, vychádza z tejto skúsenosti. Ona je stredom celej Biblie a srdcom našej viery. Ľudia, ktorí tento stred a toto srdce viery nechápu, môžu ľahko upadnúť do extrému, či už má ten extrém podobu povrchnosti alebo fanatizmu. Povrchnosť i fanatizmus môžu mať zasa rôzne podoby. Dnes na Slovensku sa používajú v politike i cirkvi nálepky, ktoré poznáme pod označeniami liberálny a konzervatívny. Aj kresťania si požičiavajú tieto nálepky a označujú nimi seba i svojich protivníkov. Pritom si jedni i druhí nárokujú pravdu iba pre seba. A tak dnes môžeme vidieť rôznych známych ľudí, ktorí sa pokladajú za kresťanov, ba dokonca zastávajú aj vyššie cirkevné funkcie, ako sa navzájom odsudzujú, kritizujú, ako sa pokladajú za celkom správnych, slušných, alebo naopak celkom neslušných a pomýlených. Ako sa v tom dá vyznať?

Vyznať sa v tom môžeme cez zjavenie Boha Mojžišovi, v ktorom sa Boh predstavil ako ten, ktorý vidí utrpenie ľudí a chce ich z neho vyslobodiť. Boh nie je liberál, ani konzervatívec, Boh je Bohom, lebo oslobodzuje. Liberáli nás dnes chcú oslobodiť z našich údajných alebo ozajstných predsudkov a konzervatívci z našich údajných alebo ozajstných hriechov. Boh sa však poznáva tam, kde oslobodzuje z utrpenia, otroctva, poníženia, nie namýšľaného, ale ozajstného, ktoré je ako palica utláčateľa, ako choroba, ako smrť.

Videl som raz zvláštny filmový dokument o Židoch, ktorí sa v koncentračnom tábore rozprávajú, ako mohol Boh dopustiť, že sú tak hrozne prenasledovaní a zabíjaní. Padali tam rôzne názory: Boh nás trestá, že sme neverní, ale prečo potom všetkých, keď neverní sú len niektorí... Alebo sme nezachovali jeho zmluvu alebo ju Boh sám vypovedal, a už nie sme jeho vyvolení? Alebo je potvrdením vernosti zmluve práve to, že môžeme trpieť pre jeho meno? Napokon sa to priblížilo až k tomu, čo ako kresťania vyznávame o Ježišovi, že Boh v ňom vzal na seba naše utrpenie.