Homília - 19.3.2019

Každý deň má niekto svoje meniny, každý deň je v kalendári nejaké mužské alebo ženské meno... Niektorým menám však venujeme osobitnú pozornosť. Takým menom je aj Jozef. V minulosti sa temer v každej rodine vyskytoval nositeľ tohto mena. V mojej rodine mal meno Jozef starý otec z otcovej strany, starší brat môjho otca i jeho syn. V súčasnosti sú módnejšie iné mená. V cirkvi si ale meno Jozef stále osobitne vážime, lebo nám pripomína sv. Jozefa, ktorý je naším otcom vo viere i učiteľom našej viery.

V Matúšovom evanjeliu sa s Jozefovým menom stretávame, keď sa na začiatku 1. kapitoly uvádza rodostrom Ježišových predkov. Na konci celého menoslovu sa píše: Od Jakuba pochádza Jozef, manžel Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, menovaný Kristus (Mt 1,16). V ďalšom texte, z ktorého sme dnes čítali, sa spomína, ako sa narodil Ježiš. Dôraz sa však nekladie na to, kde a kedy sa Ježiš narodil, ale na to, ako Jozef pochopil, kým je Ježiš, a čo má urobiť, aby počúvol Boha.

Problém s pochopením toho, čo sa udialo narodením Ježiša, a úloh, ktoré majú Jozef a Mária v Božích plánoch, je spojený s otázkou, ako je Jozef manželom Márie a či vôbec má byť jej manželom. Na cirkevnom sobáši novomanželom hovorievame: Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje! Chceme tým povedať, že nie biologické alebo ekonomické dôvody majú dvoch ľudí priviesť do manželstva, ale ich pravá láska a poznanie Božej vôle, že patria k sebe. V prípade Jozefovho manželstva má Jozef uveriť, že ho Boh nielen spája s Máriou, ale že ho predchádza, takže v istom zmysle je Boh prvým Máriiným manželom.

Zvláštnosť Jozefovmu rozhodovaniu podľa Matúšovho evanjelia dodáva aj to, že Jozef sa rozhodne na základe toho, čo sa mu prisnilo. Anjel Pána sa mu prihovára vo sne, a keď sa Jozef z toho sna prebudí, vezme si Máriu za manželku. O snoch si veľa nemyslíme. Jestvujú síce aj psychologické školy, ktoré pri riešení či liečení pacientov zohľadňujú, čo sa im sníva, ale zväčša sny neberieme vážne. Na Slovensku sa hovorievalo: Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo... Čo sa teda snilo sv. Jozefovi?

Bežne nazývame snívaním ani nie tak rôzne podivnosti, ktoré nám chodia hlavou v rannom polospánku, ale skôr rojčenie o neuskutočniteľných túžbach a prianiach, ktorému sa oddávajú niektorí ľudia, aby unikli šedej realite. A tak snívajú, aké by to bolo, keby sa narodili do inej doby, do bohatšej rodiny, keby si mohli kúpiť iné veci alebo žiť celkom s inými ľuďmi, ako žijú... V Biblii sa snom nazýva situácia, keď človeka osloví Boh, keď ho osloví tak, akoby to nik nevymyslel, a my dospejeme k takému porozumeniu s Bohom a k takým rozhodnutiam, ktoré by sme nikdy sami nenaplánovali. Deje sa to mimo nášho vedomého premýšľania – preto ako vo sne, v očarení, pomimo našich bežných predstáv a očakávaní. Takému snu, ktoré spomína evanjelium v prípade sv. Jozefa, sa blížime vtedy, keď sa naozaj modlíme, keď sa stávame mystikmi, keď dovolíme Bohu, aby nás oslovil.

O pápežovi Františkovi sa hovorí, že na pracovnom stole má sošku snívajúceho sv. Jozefa. Ak má nejaký problém alebo ho niekto o niečo náročné prosí, napíše to vraj na papierik a ten podsunie pod sošku, aby sv. Jozef o tom sníval a pomohol to vyriešiť. Či už je to tak alebo inak, oplatí sa snívať so sv. Jozefom. Nie rojčiť o nereálnych plánoch (vzdušných zámkoch), ale o Božích plánoch s nami, ktoré nám zjavuje vtedy, keď sa stíšime, keď prestaneme nasilu presadzovať seba a necháme sa uniesť anjelom či hlasom nášho Pána, ktorý má pre nás pripravené často nečakané, ale s jeho pomocou uskutočniteľné udalosti.