Homília - 3.2.2019

Apoštol Pavol v 13. kapitole svojho listu píše, že najväčšia je láska. Vysvetlenie podáva v dlhšej úvahe, používa viaceré prirovnania a príklady: bez lásky by som bol ako plechový hrniec, ktorý zaduní, mohol by som podávať veľké výkony vo vede, v pomoci ľuďom, ba konať zázraky, ale bez lásky by to bolo o ničom. Pavol si dal námahu vymenovať viaceré vlastnosti, aké má láska. Možno máme predstavu, že mať lásku, byť v láske, znamená nebyť sám, mať sa dobre, takpovediac „byť nosený na rukách“ ako nevesta, ktorú novomanžel prenáša cez prah domu či reštaurácie, kde sa koná svadba. Pavol takúto „radostnú“ vlastnosť lásky nespomína. Radosť spomína len v jednej súvislosti: láska sa raduje z pravdy (1 Kor 13,6). Pavol vo svojej úvahe napokon spomína lásku ako súčasť celoživotného dospievania od dieťaťa až po dospelého muža či ženu, čoho súčasťou je aj poznanie, že najväčšia je láska.

Čo je zaujímavé, Pavol nepíše, na akú lásku myslí. Nepíše, či myslí lásku Božiu k nám alebo našu lásku k Bohu alebo lásku medzi ľuďmi. Poukazuje na poznateľnosť a účinnosť lásky. Je ako oheň, ktorý tu je, a preto je svetlo a teplo, a všetkým je jasné, prečo je im dobre. Ak sa pýtame, ako súvisí láska s Bohom, samozrejme, pre apoštola je láska bez Boha nemysliteľná, ale zároveň nepremýšľa o nej technicky, že taká či onaká, k jednému či druhému. Ak má niekto niekoho rád, ale iných neznáša, apoštol by o láske nehovoril, nepovedal by, že ten človek má dar lásky, hovoril by o záujme alebo úžitku. Alebo, ak je niekomu dobre medzi priateľmi alebo mužovi s milovanou ženou, ak je to o tom, že „je mi dobre“, Pavol by o láske nehovoril. To je o príjemnosti. Láska, o ktorej hovorí Pavol, je nedeliteľná, je súčasťou balíka výhod či darov, ktorý dostávame ako kresťania skrze Ježiša od Boha. Je súčasťou a zároveň jadrom celého balíka.

Ak chceme viac porozumieť, ako o láske Pavol premýšľa, pripomeňme si, čo píše v liste Korinťanom pred a po tejto pasáži. V 12., 13. a 14. kapitole píše o daroch čiže charizmách. Tieto charizmy boli veľká vec, ale v korintskej cirkvi aj veľký problém. Ľudia sa delili na lepších a horších, vznešenejších a menej vznešených, podceňovania sa ušlo aj Pavlovi. Niečo podobné, ako prekvapujúco zažil Ježiš doma, v Nazarete. Ježiš po svojej reči v synagóge najprv získal obdiv, potom ho odmietli. Šokujúce – jeho krajania ho dokonca chceli zhodiť zo skaly (Lk 4,29). Pavol bol zakladateľ cirkvi v Korinte, ale potom niektorí stratili akoby kompas viery, tešili sa z podružných javov svojho kresťanstva a Pavol musel opakovane zdôrazňovať, čo je najväčšie: Láska. V starej gréčtine mali viac pojmov pre lásku, Pavol použil pojem agapé, čo sa najviac blíži nášmu slovu solidarita. Takúto lásku Pavol nechápal ako výsledok ľudskej námahy, ale ako najväčší z Božích darov. Láska je darovanie samo, čisté Božie pôsobenie. Kto naozaj verí, ten dúfa a miluje. Najmä miluje, lebo je obdarovaný láskou. Je obdarovaný nezaslúžene, preto miluje aj tých, čo si to nezaslúžia, miluje solidárne.

Na sobášoch si novomanželia radi dávajú čítať Pavlovu reč o láske. Predpokladajú, že je to o nich. Ja sa snažím povedať, že áno, o nich, ale len vtedy, ak svoj príbeh žijú ako súčasť väčšieho príbehu lásky, ktorou sú obdarovaní. Prednedávnom som viedol jeden pohreb. Ľudí som bližšie nepoznal. Zomrela pani, ktorá bola manželkou uznávaného výtvarného umelca. Na pohrebe bolo veľa umelcov a filozofov. Mňa pozval jeden priateľ rodiny, ktorý dúfal, že sa dokážem takej spoločnosti prihovoriť. Najzaujímavejšie sa na záver rozlúčky prihovoril švagor zosnulej. Pripomenul, ako pred viac ako 60 rokmi videl po prvý raz budúcu manželku svojho brata. Povedal: Môj starší brat prišiel predstaviť rodičom svoju nevestu a mne sa veľmi zapáčila. Odvtedy som o nej sníval. Až omnoho neskôr, keď som bol dospelý a videl som, ako žijú, ako sa obetuje pre svojho muža, môjho brata, som pochopil, že láska nie je o páčení sa, ale o obeti, o schopnosti trpieť. Ja som vtedy pochopil, čo mi povedala dcéra zosnulej, keď som sa pýtal, kde mama pracovala, čo robila: Žila pre nášho otca.

Žiť pre niekoho je vždy obeť. Láskou je vtedy, keď to nie je nasilu, keď sme vo svojej obeti takpovediac radostne nesení. Vlastne to chcel Pavol povedať korintským kresťanom aj o sebe: Čo myslíte, prečo sa namáham, prečo sa vydávam na ťažké cesty po súši i po mori, prečo trpím prenasledovanie od pohanov i od Židov, prečo znášam všetky tie ťažkosti... Ak by som lásky nemal – správnejšie, ak by som ňou nebol obdarovaný ako najväčšou charizmou a neprijal ju, ničím by som nebol a nič by som neurobil. Preto si pred všetkými svojimi možnosťami a schopnosťami všímajme najmä lásku ako dar, ktorou sme nesení, posilňovaní i obšťastnení!