Homília - 13.1.2019

Kedysi za mnou prišiel jeden mladý muž a chcel sa ako dospelý dať pokrstiť. Stretával som sa s ním a po istom čase sa ma opýtal: Ak vám dobre rozumiem, je to tak, že môžem byť kresťanom aj bez krstu? Nepamätám si, čo presne som mu na to povedal, ale pamätám si, že som sa snažil, aby ten mladý muž, ktorý vyrástol bez poznania našich kresťanských tradícií, poučiek a obradov, pochopil, že krst a kresťanstvo nie sú o tých tradíciách, poučkách a obradoch, ale o niečom veľmi krásnom v našom živote. Čo to však je, čo to je to krásne, čo sa rodí z krstu?

Dnes slávime sviatok Kristovho krstu. Aký to bol krst? Väčšina ľudí vie, že Ježiš bol pokrstený Jánom Krstiteľom. Ján podľa Lukášovho evanjelia zľahčoval svoje krstenie a hovoril: Ja vás krstím vodou, ale ten mocnejší, čo prichádza, vás bude krstiť Duchom Sv. a ohňom (Lk 3,16). Ježiš teda spolu s mnohými ľuďmi prijal ten krst, o ktorom Ján hovoril, že je „len“ vodou. Potreboval Ježiš taký krst? Nazval by som to krstom zo solidarity. Ježiš sa verejne prihlásil k zmene, ktorú Ján ohlasoval v Izraeli, a tiež k ľuďom, ktorí túto zmenu podporovali. K udalosti o Ježišovom krste je v evanjeliu pripojený tajomný dodatok. Keď sa Ježiš po krste modlil (azda sám), zostúpil na neho Duch Sv. v podobe holubice a bolo počuť hlas z neba, že Ježiš je milovaný Syn Boží a že sa Bohu páči. Nevieme, či niekto nad Ježišom naozaj videl holubicu, ako si ju stotožnil s Duchom Sv. a či počul hlas z neba. Evanjelium o tom mlčí. Zároveň však ohlasuje Ježišov iný krst, ten naozajstný.

V Ježišovom prípade máme teda dva krsty. Jeden zo solidarity a druhý (ako to nazval Ján) z ohňa Ducha Sv. V dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov tento druhý Ježišov krst vysvetľuje apoštol Peter. Obrazne ho nazýva pomazaním Duchom Svätým a mocou (Sk 10,38). Pomazanie odkazuje na vyvolenie byť Božím prorokom, kňazom a kráľom, teda ako prorok odhaľovať význam udalostí, ako kňaz poukazovať na Boha v našom živote a ako kráľ mať zodpovednosť za  ľudí. Peter toto vyvolenie videl dosvedčené tým, že Ježiš kade chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých nešťastných a diablom posadnutých. V tomto prípade naozaj nejde len o krst vodou, nejde len o pridanie sa k nejakej spoločenskej zmene, ide o prejav Božej moci na Ježišovi. Prvotná cirkev ústami apoštolov vyslovuje poznanie, že Ježiš Nazaretský je Pánom všetkých, že je po pravici Božej (pravou „rukou Božou“). Neprehliadnime, že táto viera sa vyslovuje a žije až po Ježišovej smrti a vzkriesení, keď jeho učeníci boli sami prepálení (pokrstení) ohňom Ducha Sv.

Pokrstenie Duchom Sv. (nie vodou) zakladá to, čo cirkev nazýva sviatosť krstu. Ako prostriedok sa síce používa obyčajná voda tak, ako ju používal Ján, nejde však o jeho krst vodou, ale Duchom Sv. a ohňom. Ján, keď krstil, vyzýval na pokánie, keď cirkev krstí, zjednocuje ľudí s Ježišom, aby všetci pokrstení s ním a v ňom prijali jeho pomazanie byť Kristom. Preto sa pred krstom zriekame zlého ducha a vyznávame, že chceme žiť ako slobodní Boží ľudia. Hlásime sa k Bohu, že je naším Otcom, že sa nám pre našu spásu zjavil v Ježišovi, a že v Duchu Sv. neprestáva s nami hovoriť, sa nám dávať, nám odpúšťať a nás do svojej radosti pozývať.

Ako sa to robí alebo ako by sme to mali robiť, aby nešlo len o sväté reči, ale každodennú skutočnosť? Pomerne často sa u mňa hlásia ľudia, ktorí chcú dať pokrstiť svoje dieťa, ale na niektorej fare ich miestny kňaz posúdil ako nehodných. Dokázať ľuďom, že si nezaslúžia, aby ich dieťa bolo pokrstené, je pomerne ľahké. Začneme ich skúšať z poučiek a zistíme, že ich nevedia, opýtame sa, či chodia do kostola, a priznajú, že málo, opýtame sa na sobáš v kostole, a dozvieme sa, že ho nemali. V Skutkoch apoštolov čítame, že po tom, ako Peter vysvetlil, že Ježiša Boh pomazal Duchom Sv. a dal mu moc uzdravovať, zareagovalo mnoho ľudí a tritisíc sa dalo hneď pokrstiť (Sk 2,41). V konaní apoštolov máme príklad, čo má robiť cirkev, či už tou cirkvou sú kňazi, rodičia, priatelia alebo ďalší kresťania. Najprv ako apoštoli musíme sami prejsť ohňom Ducha Sv. a nie si namýšľať, lebo vieme všetky poučky, chodíme do kostola a máme všetky sviatosti. Problém je v tom, že všetky tie poučky, kostol a sviatosti môžu mať ľudia aj bez viery. Kresťan bez viery sa pozná podľa toho, že nikoho nenadchne pre Ježiša, nikoho neuzdraví z jeho strachov a nešťastí a nenaplní ho radosťou.

Po rokoch som stretol jedného priateľa. Je remeselník, nie je intelektuál. Ženil sa veľmi mladý, nik tomu manželstvu neveril. So synmi, keď vyrástli, mal veľké problémy; dali sa na drogy. Prekvapil ma, keď mi rozprával, že okrem toho, že chodí do kostola, patrí aj do spoločenstva ľudí, ktorí sa pravidelne stretávajú, modlia sa, chvália Boha a uzdravujú. Sú tam katolíci i nekatolícki kresťania. Každý týždeň sa ich stretne asi 80, raz za mesiac aj 400. Synovia sa z posadnutosti drogami uzdravili, majú už svoje rodiny, on stále má rád svoju ženu a pomáhajú spolu aj iným ľuďom. Najprv som ho počúval opatrne, či nelieta mimo reality, ale zdá sa, že nie. Naozaj zažil čosi veľmi krásne a mocné a vie sa s tým podeliť.

Ako je to s nami, aký je náš krst? Ak nejde len o zvyk a rituál, aj my zažijeme na sebe Ježišovu moc a tiež schopnosť podeliť sa v jeho mene s ostatnými. Poďakujme sa, ak máme túto skúsenosť.