Homília - 24.12.2018

Kedysi som čítal myšlienku jedného spisovateľa, že pravé Vianoce – to je tých niekoľko hodín od začiatku štedrej večere do konca polnočnej sv. omše. Stretnutie v rodine a stretnutie v kostole, medzi tým možno návštevy s vinšom a piesňou, v súčasnosti častejšie ako návštevy sú telefonáty a sms-ky. Ťažko povedať, prečo sa nás týchto niekoľko hodín tak dotýka, prečo od nich tak veľa pekného očakávame. Ako sme si na začiatku zavinšovali, očakávame či žiadame od Pána Boha zdravie, šťastie, sväté božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské. To je dosť veľa, vlastne všetko! Neviem, ako si vinšujú ľudia, ktorí stratili kontakt s kresťanskou tradíciou, na našich starých vinšoch však vidíme, že nás nabádajú to všetko očakávať nie od náhody, od iných ľudí či seba, ale od Pána Boha. Jedine od neho možno očakávať všetko.

Na rozdiel od minulosti mnohí ľudia dnes nevedia veriť v Boha a svoje šťastie od neho očakávať. Teraz v noci si nebudeme hovoriť, prečo je to tak a čo sa s tým dá robiť. Všímame si len to, aký spôsob stretnutia s Bohom ponúka kresťanstvo. Niekedy sa zdá, že je to dlhý zoznam rôznych príkazov a zákazov, poučení a noriem. V skutočnosti je to skromný príbeh, ktorého ústrednou postavou je malé dieťa. Pri povrchnom pohľade dieťa nemôže nič, je celkom závislé od dospelých ľudí. Keď sa však zamyslíme nad svojou skúsenosťou s deťmi, priznáme si, že je to inak, že dieťa nám viac dáva, ako požaduje. Pri všetkej odkázanosti dieťa svojim rodičom prináša predovšetkým radosť, šťastie a nežnosť a samotnou prítomnosťou premieňa svojich rodičov. A netýka sa to len rodičov; každý normálny človek pri stretnutí s dieťaťom cíti sa byť oslovený láskou, dobrotou a nežnosťou.

Veľké náboženstvá majú rôzny spôsob prezentácie Boha. V kresťanskom katechizme nájdeme aj suché výpovede o Bohu, že je všemocný a vševediaci, a tak podobne. Takéto výpovede sú naše pokusy niečo múdre o Bohu povedať. Spôsob stretnutia, ktoré si zvolil podľa kresťanskej viery sám Boh, je však iný. Evanjelium, z ktorého sme tejto noci čítali, oznamuje: Znamením, že medzi vás prišiel Boh, je dieťa zavinuté do plienok a uložené v jasliach (Lk 2,12). Len veľmi zlý či veľmi nešťastný človek dokáže odmietnuť dieťa a netešiť sa z neho. V kresťanskej skúsenosti Boh prichádza na tento spôsob. Oslovuje nás ako malé dieťa a prináša nám dary: radosť, šťastie a nežnosť. My môžeme odpovedať našou láskou a nežnosťou. Že to funguje, že sa to deje, o tom svedčia aj naše očakávania, ktoré prežívame medzi štedrou večerou a polnočnou omšou. Chceme zažiť niečo pekné a mať to v sebe, lebo už sme Dieťaťom oslovení, už sme obdarovaní! Samozrejme, nejde nám o únik pred skutočnosťou, hoci je pre mnohých ľudí – chorých, osamelých, sklamaných – aj trpká a biedna. Ide nám o objavenie krásy, nežnosti, Božieho navštívenia aj uprostred ťažkostí a bolestí.

Na záver polnočnej sv. omše sa už po mnohé roky spieva pieseň Tichá noc. Tento rok sa slávi 200 rokov od tých čias, keď v rakúskej obci Oberndorf zaznela po prvý raz. Dnes možno na niekoho pieseň pôsobí pohodovým až sentimentálnym dojmom. Autorom slov bol kňaz Joseph Mohr, ktorý bol podceňovaný, lebo sa narodil ako nemanželské dieťa, nedali mu ani vlastnú farnosť, žil medzi chudobnými ľuďmi. Bolo to v období, keď mnohé krajiny boli spustošené po napoleonských vojnách. Pieseň sa stala odpoveďou na bolesti a trápenia tej doby, piesňou tých, ktorí uverili, že v ich súkromných životoch i vo veľkom svete nesmie prevládnuť trpkosť a sklamanie, ale pokoj, láska a nežnosť. Prajem nám všetkým, ktorí sme dnes prišli osláviť Boha nežnej lásky, Boha dávajúceho sa v dieťati Ježišovi, aby sme obsiahli čo najviac z veľkých očakávaní, ktoré si dnes vinšujeme, za ktoré sa modlíme i ďakujeme.