Homília - 21.10.2018

Mnohokrát som v našej cirkvi zažil, že sa ľudia cítili byť nejakým rozhodnutím poškodení či ponížení a nechceli to rozhodnutie prijať. V takej situácii treba ukončiť spor, a tak sa vždy niekto našiel, čo zahlásil: Naša cirkev nie je demokratická, ale hierarchická! Nie je to také jednoznačné. Demokraciou sa zjednodušene myslí väčšinové hlasovanie. Presadí sa názor toho alebo funkciu získa ten, kto má viac hlasov. Hierarchiou sa myslí, že pravdu má ten alebo platí rozhodnutie toho, kto je na vrchole pyramídy, kto je najvyšší šéf. Chceli by sme, aby v cirkvi – počnúc naším malým kostolom a končiac pápežom v Ríme – rozhodovala väčšina? Alebo opačne, chceme, aby rozhodoval jeden človek bez ohľadu na ostatných? Obe možnosti sú zavádzajúce. Správne riešenie je iné.

Podľa dnešného evanjelia dvaja z Ježišových apoštolov prišli za ním a žiadali ho, aby sa stali jeho pobočníkmi – ako sa vraví, jeho pravou i ľavou rukou –, až Ježiš dosiahne úspech. Podľa nich bol na vrchole pyramídy a oni mu chceli byť čím najbližšie. Svoju pozíciu si chceli vybaviť za chrbtom ostatných. Tak sa rozhoduje v hierarchických systémoch. Kto si nájde k šéfovi cestičku a získa si jeho priazeň, vybaví, čo chce. Ježiš tento prípad nenechal len tak. Žiadosť Jakuba a Jána stala sa verejnou vecou. Ježiš im nevyhovel, ale ani nikoho neuprednostnil. A všetkým povedal, že kto chce byť veľký, kto chce byť dôležitý, nech sa najprv osvedčí ako najväčší služobník, najlepší „užitočník“.

Ktosi povedal, že politické voľby sú vlastne len veľký výskum aktuálnej verejnej mienky. Určitou výhodou je, že sa dá voľba zopakovať, napraviť o pár rokov. Za veľa to nestojí, ale cítime, že je to lepšie, akoby mal o nás rozhodovať nejaký gróf na základe lichôtok a klebiet, ktoré mu prinesú jeho úradníci a sluhovia. Cirkev, či už ide o jednu malú farnosť alebo o cirkev svetovú, môže sa z nášho pohľadu javiť ako organizácia, kde je tiež niekto hore a iní dolu. Taká cirkev musí všeličo riešiť a niekto musí byť zodpovedný za rozhodnutia. V čom je však základný rozdiel napríklad medzi farnosťou Borinka a obcou Borinka? Vo farnosti i obci sú nejakí ľudia; hovoríme im farníci a občania, farnosť i obec majú nejaký majetok, svoje dokumenty atď. Pri rozhodovaní sa zdá, že základný rozdiel je v tom, že v obci sa starosta a poslanci volia a vo farnosti menuje farára biskup. Našli by sme aj iné rozdiely. Najdôležitejší rozdiel je však v niečom inom. V cirkvi, v našom veriacom spoločenstve, ide o Boha, o poznanie a prijatie jeho vôle pre nás. Ak niekto povie, že cirkev nie je demokratická, ale hierarchická, hovorí pravdu, ale pletie ľudí, ak zároveň nedá najavo, že tým hierarchom nie je pápež, biskup, farár, ale Boh sám. Ak je cirkev hierarchická, tak preto, že ide o Boha, nie o nejakého človeka, ktorý má v cirkvi funkciu. A kto má mať v našom spoločenstve funkciu, či už je to farár, biskup alebo kostolník? Počuli sme Ježiša: Ten, kto vie byť sluhom všetkých, ten, kto neprišiel sa dať obsluhovať, ale slúžiť, niekedy aj položiť život za mnohých.

Možno si povieme, že je to síce pekné, ale sa to nedodržiava. Nuž, dodržiava i nedodržiava. Svetská spoločnosť si neberie za vzor evanjelium, ale nič nám predsa nebráni, aby sme si pred obecnými voľbami, aj pred tými väčšími voľbami nepoložili otázku: Koho si tu vážim, s kým mám skúsenosť, že nám chce slúžiť? Ak by sme si povedali, že vôbec nikoho si nemôžeme vážiť, nikomu nemožno veriť, tak potom nechoďme voliť, ale urobme revolúciu. Revolúcia nemusí byť násilná. Začína v našom myslení a konaní. Cirkev je napokon revolučné spoločenstvo, teda spoločenstvo, v ktorom má byť mnohé naopak, ako je vo svete. Ježiš to hovorí jasne: Viete, že vládcovia panujú nad ľuďmi a dávajú im pocítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude... Kto bude chcieť byť prvý, bude služobníkom všetkých (Mk 10,44). To je revolúcia, svet naopak.

Čo môžeme urobiť, aby sa tieto zásady dodržiavali v našej cirkvi? V prvom rade máme veriť Ježišovi a tešiť sa z toho, čo hovorí. Potom podľa neho konať v našich rodinách, v našich priateľských a susedských vzťahoch. A v cirkvi rozhodovať ako v rodine. V rodine nemôžeme všetko riešiť pred malými deťmi, ale ani tie deti nemôžeme obísť či oklamať. Deti raz vyrastú, stanú sa dospelými, vtedy ich treba zatiahnuť do spolurozhodovania. Tomu predchádzajú rozhovory, vzájomné počúvanie. Najlepšie je robiť rozhodnutia dohodou. Ak to nie je možné, tak niekto musí vziať rozhodnutie na seba, ale po vzájomnom počúvaní, modlitbe, za podmienky vzájomnej dôvery a lásky. Cirkev nie je hierarchická preto, že máme biskupov a farárov. Cirkev je hierarchická, lebo uznávame Boha. Hierarché je grécke slovo a znamená svätý počiatok. Naše rozhodovania máme začínať sväto.

Včera mi volal jeden kolega a povedal peknú myšlienku. Každý človek má dve uši a jedny ústa. Mnohí sa správajú tak, akoby mali dve ústa a jedno ucho alebo ani jedno. Nepočúvajú, neberú iných vážne. Dobrý človek a dobrý kresťan viac počúva ako rozpráva. A keď koná, tak na základe toho, čo počul, zažil a precítil. To nech je náš svätý počiatok, naše konanie, naša spoločná skúsenosť!