Homília - 9.9.2018

Pred dvomi rokmi viacerí členovia farnosti a ďalší priatelia z Bratislavy (aj Hietzingu) mi chceli vyjadriť podporu a písali listy pánovi arcibiskupovi, aby ma nechal pôsobiť v Bratislave. Keďže vtedy nebol záujem o dialóg, listy nemohli spôsobiť zmenu rozhodnutia. Mnohí ľudia však podali až nečakane krásne svedectvá svojej viery. Ľudia nepísali chválospevy na jedného človeka, ale rozprávali svoje príbehy viery. 

Očakávaná zmena vo farnosti Hietzing je takisto podnetom na svedectvá viery. Aj keď farnosť Hietzing prežíva túto zmenu pokojne, dôležité je pomocou jednotlivých svedectiev zachovať spoločný príbeh viery, ktorý bol s Johannom žitý niekoľko desaťročí. Jestvujú farnosti, ktoré sú len administrované. Jestvujú farnosti, ktoré vo svojich príbehoch kráčajú mimo doby i evanjelia. Jestvujú farnosti, ktoré ako Hietzing svoj príbeh viery žijú v súlade s kultúrnymi, sociálnymi a pastorálnymi danosťami doby a prostredia. Súčasná teológia pokladá za jednu z rozhodujúcich výziev pre miestne cirkvi, aby si nachádzali a písali svoje vlastné príbehy viery, príbehy Ježišom iniciovaného priateľstva a milosrdenstva. Len objavovaním a žitím takýchto príbehov tvoríme svoje dejiny, v ktorých sa vyslovujú otázky, skúsenosti i zlyhania, osobné i spoločenské. Na ich pozadí môžeme počuť, čo Duch dnes hovorí cirkvám (Zjv 2,7).

Zo svedectiev ľudí som sa dozvedel poznatky, ktoré mi dovolili nahliadnuť do neraz dramatických príbehov viery a hľadania. Uvedomil som si, že živá farská komunita pôsobí na svoje prostredie a jej vyžarovanie do sekulárneho prostredia je zároveň jedným z poznávacích znamení, že cirkev nie je sektou, ale ježišovským kvasom a svetlom. Podobenstvo o malom zrnku, z ktorého vyrastá veľký strom, možno v našich farnostiach často vidieť akoby v priamom prenose. Jedným z najsilnejších svedectiev, ktoré sa ku mne dostalo, bolo svedectvo jedného robotníka. Do kostola nikdy nechodil, moju kázeň nikdy nepočul. Najčastejšie som ho stretol pri práci s fúrikom. Okrem iného mi napísal:

„Naše cesty sa preťali občasnými prácami vo Vašej farnosti... Poznával som Vás ako človeka cez Vašu prácu v očiach a mysliach ľudí... Osobne som bol ako bábätko pokrstený, a tým začala, no i skončila moja cesta v RK cirkvi; verím v určitý hodnotový rámec, ktorý sa ale nerozchádza s rámcami Vašej viery. Nemám možnosť Vám vrátiť Váš post – ani pre Vás, ani pre Vašich farníkov. Ale keby som raz v roku mal možnosť spraviť niečo veľké, trvalé – čokoľvek podľa môjho chuti – asi by som spravil toto. Nie pre slávu, stavanie pomníkov sebe, uznanie  – lež pre radosť, pre pokračovanie Vašej cesty, pre uspokojenie potrebných vo farnosti..."

Z vyznania tohto muža som bol šokovaný. Poznával som Vás ako človeka cez Vašu prácu v očiach a mysliach ľudí... Príbeh farnosti funguje! Ľudia nás poznávajú v očiach a srdciach iných ľudí! A sami sa stávajú súčasťou príbehu priateľstva a milosrdenstva, hoci nie sú súčasťou organizácie.

Šťastnou zhodou okolností farnosti Hietzing a farnosť Devínska Nová Ves prešli spolu istý kus cesty a spolu objavovali i písali svoje príbehy viery. Len v takýchto príbehoch sa hmatateľne prejavuje viera, cirkev a evanjelium. Bez nich zostávajú v „lufte“. Pre mňa a mnohých ľudí Johann zostáva človekom nášho spoločného príbehu: Za stolom v Hietzingu či v Devínskej Novej Vsi pri rozhovoroch a úvahách, v kostoloch a kaplnkách pri sv. omši, vo Weitovom lome na púti „za obete na hranici“, na výletoch a pohosteniach. Vždy sústredený na podstatné, vždy s obľahčujúcim humorom a oslobodzujúcim nadhľadom.

Johann, vďaka! Nevieme, ako po zmenách a rozlúčkach v našich farnostiach budú naše príbehy pokračovať. Verím však, že zostaneme na spoločnej ceste. Ty zatiaľ na sabatickom roku, ja od 1. 9. 2018 pár kilometrov od Devínskej Novej Vsi v najmenšej obci nášho dekanátu. Milý Johann, milá farnosť Hietzing, mnoho zdravia, požehnania a radosti!