Homília - 26.8.2018

Ako pokračuje List apoštola Pavla Efezanom, vidíme, že Pavol v priebehu 5. kapitoly listu prešiel od všeobecných odporúčaní a napomenutí k rodinnej problematike. Zaujme a niekoho až vyľaká apoštolovo vyjadrenie: Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je Kristus hlavou cirkvi... Ako je cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom (Ef 5,21-24). Komu tu Pavol nahráva alebo ako to vlastne myslí? Nahráva vari panstvu mužov nad ženami? A ženy majú azda hľadať riešenie v tzv. ženskej diplomacii, aby vedeli byť tým krkom, ktorý hlavou krúti?

Nepozornému čitateľovi Pavlovho listu ľahko unikne, že veta: podriaďujte sa jedni druhým... je napísaná všetkým, ženám i mužom, neženatým i sobášeným. Jednoducho, toto podriaďovanie sa, vychádzanie si v ústrety či vzájomný rešpekt – tak ako predtým spomenutá vďačnosť Bohu a spev v srdci – majú byť vlastnosťou všetkých kresťanov uprostred pohanskej spoločnosti. Prečo však Pavol toto podriadenie zdôraznil práve v prípade žien? Pri tomto odseku Pavlovej reči musíme si všimnúť, ako apoštol pracuje s obrazom tela a čo preňho v tomto obraze znamená muž a čo žena. Je to obraz, ktorý má v biblickom kontexte svoj osobitný obsah. Viaže sa k rozprávaniu knihy Genezis o stvorení muža a ženy (Gn 2,21-24). Človek je stvorený na obraz Boží, je analógiou Boha na zemi, a to inak ako celé ostatné stvorenstvo. Žena v tomto obraze nie je len Adamova žena, ale reprezentuje ľudstvo, je vybratá z Adamovho boku, od jeho srdca, aby odpovedala na lásku svojho muža, z ktorej je zrodená. Tieto obrazy v biblickej tradícii neriešia v prvom rade praktické spolužitie v manželstve, ale prezentujú vzťah Boha a jeho ľudu. Podobne rozmýšľa Pavol, namiesto Adama je však v jeho obraze Kristus, hlava (alebo aj srdce) nového Božieho ľudu, ktorý je aj Božím telom! Z neho pochádza každý kresťan, nielen jedna žena. Z vyjadrení apoštola je celkom zrejmé, že hovorí o Kristovi a cirkvi, pričom podľa biblickej tradície používa obraz vzťahu muža a ženy, a to treba zdôrazniť – milujúceho muža a milujúcej ženy, muža, ktorý dáva aj život za svoju ženu.

Ak predsa v Pavlových slovách hľadáme aj priame odporúčania pre vzťah muža a ženy, áno, nájdeme ich tu, napokon, apoštol sám cituje knihu Genezis: Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele (Gn 2,24; Ef 5,31). Tak ako celé kresťanské spoločenstvo aj manželstvá v rámci tohto spoločenstva sú zrodené z Krista, z lásky, ktorú na ňom zjavil Boh. Tento Boh však nestojí medzi mužom a ženou, ale za nimi, objíma ich, drží a sprevádza, ak sa navzájom spojili vo viere v neho. To, čo kresťana motivuje všeobecne – jeho viera, jeho zrodenie sa z Krista – má ho motivovať aj v manželstve. Žena má úlohu cirkvi, muž úlohu Krista. Ak by sme chceli byť presní, žena, ak sa má podriadiť svojmu mužovi, tak vtedy, ak ju jej muž miluje ako Kristus, ktorý dáva seba samého. 

Ak máme pokračovať v tomto Pavlovom obraze, za zmienku stojí ešte jedna súvislosť. Pri zoznámení sa všímajú si muž a žena na sebe určité príťažlivé znaky, ktoré môžu spustiť ďalší záujem. Niekedy človek aj pochybuje o sebe a pýta sa, či je dosť dobrý a pekný pre toho druhého. Z Pavlovho obrazu však prekvapujúco vyplýva niečo iné: Krása tvojej ženy, jej osobnosť a postava bez škvrny a vrásky, je dôsledkom tvojej lásky. Jej kvality nie sú podmienkou, ale následkom vášho vzťahu! Odborníci na antickú pohanskú spoločnosť si nerobia ilúzie o tom, aké boli vtedy vzťahy medzi mužmi a ženami a čím boli ženy pre mužov. Pre mužov z vyšších kruhov boli múzami nie manželky, ale milenky. V nižších kruhoch boli jedni ženy na robotu a niektoré na zábavu. Navyše, väčšinu obyvateľov miest tvorili otroci a otrokyne. Aké tam mohli byť vzťahy? Nie láska, ale moc bola určujúca pre vzájomné vzťahy.

Takže, keď pozorne premýšľame o Pavlových slovách, nie som si istý, na koho je náročnejší, či na mužov alebo na ženy. Pavol vedel, že v živote si viac vytrpia ženy. Preto, keď písal o type pravého muža, jeho autoritu nezhodil, ale odôvodnil ju z toho, z čoho pochádzala autorita Krista. Z jeho obeti, vydania sa pre iných. To je princíp a skúsenosť, ktoré ďaleko prekračujú akékoľvek cirkevné a politické úsilia o udržanie tradičnej rodiny. Možno si len popriať, aby sme v Kristovej cirkvi menej mudrovali nad tým, čo je moderné a čo tradičné, a viac si zažili kvality, ktoré nebudú na začiatku, ale pri dozretí našich vzťahov. Samozrejme, nielen v rodine a manželstve.