Homília - 19.8.2018

Neveriaci alebo sekulárni ľudia majú dnes voči kresťanstvu viacero výhrad. K najčastejším patrí, že predstavy kresťanov o živote sú vraj nereálne a svätuškárske.

Keď si všímame slová apoštola Pavla z jeho Listu Efezanom, ktoré sa dnes čítajú pri katolíckej liturgii, vidíme, že Pavol nabáda kresťanov, aby žili ako múdri. K tej múdrosti patrí využívanie času. Do protikladu k múdremu životu dáva apoštol opíjanie sa vínom. Také opojenie majú kresťania nahradiť opojením Duchom Svätým. Toto sa prejaví spevom nábožných piesní a vďačnosťou Bohu v mene Ježiša Krista.

Kritik kresťanskej viery sa tu veľmi nezorientuje, skôr sa utvrdí vo svojom presvedčení, že táto viera je „mimo“. Pravda, proti múdremu využitiu času málokto bude namietať. Otázka však je, čo si pod tým predstaviť. Spev nábožných piesní? To asi ťažko. Prívrženec kresťanstva sa však tiež veľmi nechytá. Bežný kresťan – katolík je zvyknutý na určité povinnosti a bohoslužby. Čo si má však predstaviť pod múdrym využitím času, a napokon aj pod tým spevom svätých piesní?

Pri komentári Listu Efezanom sme si už párkrát povedali, že Pavol písal tento list kresťanom aj preto, aby ich povzbudil tvoriť alternatívu k poriadku a spôsobu života vo vtedajšej rímskej ríši. Keď povieme, že medzi pohanmi išlo o panem et circenes (chlieb a hry resp. konzum a zábavu), trochu zjednodušujeme, ale v zásade to platí. Masy nefilozofujú, chcú si zabezpečiť základné životné potreby a mať pritom aspoň trochu radosti zo života. Proti tomu ťažko niečo namietať. Otázka je, čo si pod tým zabezpečením a tou radosťou predstaviť. Využiť čas (lat. carpe diem) sa dá pochopiť aj tak, aby sme jedli, pili, užívali si, kým sa dá, kým vládzeme a sme ako-tak zdraví. Pavol voči tomuto konzumnému prístupu stavia do protikladu využitie času, pri ktorom sa kriticky hodnotí, o čom je daný čas a odmieta sa, čo je v ňom zlé.

Keď hovorievame, že doba či svet sú problémové, sťažujeme si na svoju dobu, ale súčasne sa tvárime, že tá doba, ten čas idú akosi pomimo nás a my s tým nemôžeme nič urobiť. Presne na toto cieli Pavol, keď píše, že treba využívať čas. Môžeme čosi urobiť, môžeme využívať čas na dobré! Ak sa pýtame, na čo dobré, treba sa pozrieť do Pavlovho listu a všimnúť si, čo tam kritizuje a čo chváli. Opakovane vo 4. a 5. kapitole Listu Efezanom vykresľuje spôsob života pohanov ako život márny, nerozumný a jalový. Doslova píše: Preto hovorím a dosvedčujem v Pánovi. Už nežite, ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania, so zatemneným rozumom odcudzení Božiemu životu... Oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu (Ef  4,17-19). Oproti márnemu spôsobu života pohanov Pavol odporúča skúmať, čo sa páči Bohu: Skúmajte, čo sa páči Bohu, a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich odhaľujte... (Ef 5,10-11)

Ak máme porozumieť Pavlovi a pôvodnému kresťanskému konceptu viery, treba si všimnúť, že do opozície voči pohanskému spôsobu života sa nedávala prísnejšia morálka, ale – ak sa vrátime k dnešnému úryvku v Pavlovom liste – spev srdca. Nemyslel sa spev ako hulákanie opilcov, ktorí rušia nočný pokoj, ale spev radostného, Duchom naplneného srdca. Ako to poznáme zo zmienky v Skutkoch apoštolov (Sk 2,13), Ježišovi nasledovníci činili v deň Turíc na neznalých ľudí dojem, že majú vypité. Nemusíme myslieť na primitívnu opitosť, keď ľudia len bľabocú. Apoštol Peter mal verejnosti vtipne povedať, že nemôžu mať vypité, lebo je len deväť hodín ráno, a keď sú veselí a družní, je to preto, že dostali Ducha. Preto prorokujú, majú videnia a sny (Sk 2,15-17). Protikladom nenásytného spôsobu života pohanov nemal byť teda nejaký nudný, bezfarebný život kresťanov, ale život ako spev srdca, opojenie Duchom, a z toho plynúce proroctvá a vízie. Konzumný človek dokáže akurát vyťažiť, vyšťaviť, na púšť obrátiť seba, prírodu a spoločnosť, keď si užíva. Človek s víziou a darom Božieho Ducha však premieňa aj púšť na rajskú záhradu.

V pohanskom Ríme sa od 3. a 4. stor. n. l. postupne čoraz viac presadzovali kresťania, stáročia trvajúci konzumný spôsob života však Rimanov dobehol a v 5. stor. podľahli barbarom. To najlepšie aj z toho pohanského Ríma – pre niekoho na prekvapenie – zachovali pre ďalšie generácie kresťania, cirkev, na začiatku stredoveku zvlášť rád sv. Benedikta. V súčasnosti jeho dedičia vo svojich kláštoroch majú najkrajšie záhrady, varia najkvalitnejšie pivo, vyrábajú najlepšie víno, ponúkajú úžasnú kuchyňu, prírodné liečivá, samozrejme najvyššie umenie a vzdelanie (a to aj tzv. svetské), a keď spievajú na Božiu slávu, strháva to k nadšeniu aj neveriacich. Zo svojich majetkov zároveň pomáhajú chudobným na perifériách dnešného sveta. Odporúčam vybrať sa na výlet napríklad do niektorého kláštora v susednom Rakúsku a presvedčiť sa (Melk, Klosterneuburg, Kremsmünster, Seitenstetten, St. Gilgen a mnohé iné).

Ak má dnes časť neveriacich ľudí o kresťanstve predstavu, že je nerozumné a svätuškárske, treba sa pýtať, komu sme v cirkvi prenechali, aby nám robil reklamu. Nie nuda, brak a gýč majú byť vizitkou kresťanstva, ale vízie, radosť a kvalita! Preto nestrácajme čas a všímajme si, u koho a kde sú pramene Ducha, potom ich rozvíjajme a deľme sa!