Homília - 5.8.2018

18. nedeľa cez rok (B)

Ef 4,17.20-24

Autor: Karol Moravčík

Uplynulý víkend sa v Prešove konalo národné stretnutie katolíckej mládeže. Údajne tam bolo asi 4 tisíc ľudí; nezdá sa mi to veľa, ale potešila ma jedna vec, ktorá bola na podujatí prezentovaná. Ide o vydanie knihy pod názvom Docat. Kniha predstavuje sociálnu náuku cirkvi tak, aby to bolo blízke mladým ľuďom. Sociálna náuka je pohľad cirkvi na spoločnosť, politiku a ekonomiku. Nejde o priame návrhy, čo robiť, keďže v každej dobe a každej krajine treba vždy nanovo nájsť odpoveď na túto otázku, ide však o základné zásady a pohľady, z ktorých sa potom tie konkrétne návrhy rodia a uskutočňujú. Po roku 1990 boli niektorí naši kresťania naivní, keď sa nazdali, že na otázku, čo robiť v politike, stačí odpisovať z pápežských dokumentov. Zároveň viacerí verejne angažovaní katolíci tie dokumenty sociálnej náuky cirkvi ani nečítali. Niekedy okolo roku 2000 som sa pýtal jedného priateľa vo vyššej politickej funkcii, či si nemyslí, že potrebujeme iné ekonomické zmeny ako tie, ktoré presadzujú najtvrdší zástancovia neoliberálneho kapitalizmu. Odpovedal, že áno, ale že vraj nevedia nikoho nájsť, kto by tomu na Slovensku medzi kresťanmi rozumel a vedel by si získať aj verejnosť...

Po tieto letné nedele čítame zo Sv. písma aj myšlienky apoštola Pavla z Listu Efezanom. V tomto prípade nejde o osobný list, ale akýsi obežník určený na kopírovanie a čítanie vo viacerých cirkevných obciach. Pavol predstavuje v liste čosi ako sociálnu náuku cirkvi, zásady vytvorenia inej spoločnosti a iného poriadku, aký predstavovala vtedajšia Rímska ríša. Preto sme aj dnes mohli čítať: Nežite ako pohania v márnosti zmýšľania; odložte starého človeka a pohanský spôsob života, nenaháňajte sa za klamnými žiadosťami, ale oblečte si nového človeka, spravodlivého a svätého.

Za apoštolovými slovami si možno nevieme nič konkrétnejšie predstaviť. Asi aj preto, že z textu na liturgické čítanie boli vynechané verše (Ef 4,18-19), ktoré približujú, čo Pavol na pohanoch kritizoval. Apoštol kritizuje ako prvé, že pohania žijú v márnosti rozumu. Zaujímavá formulácia. Rozum niekedy máme, ale márne ho používame. Sme zameraní na konzum, materiálne zážitky a všetko chceme rýchlo a hneď. Pravda, treba rozlišovať pohanstvo a pohanstvo. Niektorí nekresťania (pohania) boli duchovní ľudia, to sa však týkalo skôr tzv. prírodných (civilizáciou nepokazených) národov. Pohania, o ktorých píše apoštol, boli ľudia bohatší i chudobnejší, ako ich poznal z gréckych miest. Na rozdiel od Židov, ktorých Pavol kritizoval z iných dôvodov – že prehnane moralizujú – týchto pohanov musel kritizovať pre nízkosť ich túžob, obmedzených na materiálny konzum. Preto popri márnom rozume spomína aj tvrdosť srdca čiže sociálnu necitnosť, nezáujem o druhých. Nekritizuje chuť do života, radosť z telesných zážitkov, ale výslovne odmieta výstrednosť a nenásytnosť.

Oproti materialistickej nenásytnosti Pavol kladie do protikladu pravdu v Ježišovi. Na tomto mieste nemyslí nejaké učenie ako pravdu, ale pravdu toho, čo Ježil žil, ako sa prejavoval, ako sa o iných zaujímal. Ježiš je proexistencia, teda existencia pre iných, otvorená a darovaná iným, vyjadril sa raz jeden teológ, jezuita Jon Sobrino, pôsobiaci v San Salvadore. Učil na univerzite a zároveň žil medzi chudobnými. Jeho kolegovia boli pravicovou vládou v novembri roku 1989 všetci zavraždení, lebo stáli na strane chudobných. Na Slovensku sme v tom období povalili komunizmus, aby sme ako bez rozumu hneď padli do pasce konzumizmu. Ako možno vyznávať kresťanskú vieru a podporovať sociálne necitnú materialistickú spoločnosť? Asi len tak, že náboženská viera je pre nás len súkromná vec. To však nejde, Ježiš nežil ako súkromná osoba, zomrel, lebo žil pre zmenu sveta, pre Božie kráľovstvo, nie pre vlastné duchovné potešenie. Ani my ako kresťania nemôžeme žiť ako súkromníci. Sme spolu s inými, sme proexistencie. Svoje viery a lásky máme žiť osobne, nie súkromne a individualisticky. Osobné a súkromné nie je to isté!

Čítam jednu knihu o pápežovi Františkovi. V kapitole, kde autor píše, nakoľko je pápež stále aj jezuitom, spomína, čo František povedal z príležitosti svätorečenia Petra Fabera (+1546), ktorý patril medzi celkom prvých jezuitov: Byť jezuitom znamená byť človekom s nedokončeným zmýšľaním, otvoreným zmýšľaním... Odmietať pokušenie spojiť hlásanie evanjelia s inkvizítorským, odsudzujúcim rúbaním dreva. Nie, evanjelium musíme spájať s nežnosťou, bratstvom a láskou. Inokedy František povedal: Zostaňte na otvorenom mori. Katolík nesmie mať strach pred otvoreným morom, nesmie hľadať ochranu v istote prístavov... Pán nás volá vyraziť na misie, ísť do diaľav – nie na penziu a chrániť si istoty. (A. R. Batlogg, Der evangelische Papst, München 2018, 90-91.)

Oproti konzumným istotám a nenásytnosti, s ktorou sa stretávame v dnešnom svete, kresťan sa má stať iným, pre iných existujúcim. To je charakteristika, ktorú vystihol už apoštol celkom na začiatku. Aby to bolo možné, aby nám nezostalo len sa na svet skepticky dívať alebo sa v ňom dokonca celkom stratiť, potrebujeme otvorené myslenie, nežnosť a odvahu ísť na otvorené more. Ani učenie katechizmu nesmie sa stať istotou, kde sa schováme. To môže byť občas len palicou, o ktorú sa oprieme, nie však lavičkou, na ktorej ostaneme sedieť. Poprosme Ježiša o jeho pravdu, pravdu jeho spôsobu života a konania a pomáhajme si, aby sme podľa tohto konania boli vo svete spoznateľní.