Homília - 22.7.2018

V dnešnom evanjeliu sa spomínajú Ježišovi učeníci, ako sa vrátili zo svojej misie. Vrátili sa plní nadšenia. Ježiš ich poslal navštevovať ľudí, zaujímať sa o ich životy a uzdravovať ich chorých. Ježišovi učeníci sa tešili z úspechu, boli však aj unavení. Ježiš im odporučil oddych na tichom mieste. Ten úspech ich však predstihol. Ľudia zistili, kam idú a čakali ich. Mali hlad po ich slovách a činoch. Ježiš zhodnotil situáciu, že tí ľudia sú ako ovce bez pastiera.

Individualistická spoločnosť sa vysmieva z túžby po pastierovi. Za ideál sa pokladá, keď si každý vystačí sám. Nerozlišuje sa nezdravá nesamostatnosť a normálna túžba po opore v inom človekovi. Nielen v kamarátovi, s ktorým sme si rovní, ale aj v autorite, ktorá nás motivuje a inšpiruje. Takáto autorita má dar prepájať a ukazovať cestu. K tomu patrí schopnosť prevziať zodpovednosť za spoločné konanie, ochota viesť dialóg a usmerňovať hľadanie, vnímavosť na problémy iných, ktorá prechádza do súcitu a solidarity, a tiež schopnosť mať vízie a pomocou nich nachádzať východiská. Takéto vlastnosti pripisuje Biblia dobrému pastierovi.

V Biblii pre poslanie pastiera, zodpovednej inšpirujúcej a vizionárskej autority, nenájdeme čisto duchovné určenie. Za pastierov sa považovali vladári, proroci i kňazi. Rozhodujúce bolo, aby sa za jediného skutočného pastiera uznával iba Boh. Všetci ostatní mali svoje poslanie vykonávať v jeho mene. Podobné to bolo v chápaní a praxi tzv. prírodných národov. Indiánske kmene mali popri náčelníkovi, ktorý bol vojnovým vodcom, vždy aj svätého muža, ktorý mal osobitnú schopnosť komunikovať s božskými silami. Často bol náčelník a svätý muž jedna a tá istá osoba. V slovanských jazykoch sa toto chápanie zachovalo v titule knieža. Pojem má spoločný slovný základ so slovom kňaz a pôvodne musel vyjadrovať to isté: autoritu odkazujúcu na Boha a zodpovednú za ľudí.

Ako to, že Ježišovi učeníci mali pri svojich návštevách v dedinách a mestečkách taký úspech? Ako to, že skúsenosť s nimi pohla mnohých ľudí vydať sa na cestu za nimi a za Ježišom? Ježišovi učeníci nerozdávali zadarmo steaky ani jahňacinu, víno ani medovinu. Naopak, nechali sa ponúkať. Pre ľudí bolo však vzácne, že sa vôbec niekto o nich zaujíma, že sa zaujíma aj o tých, od ktorých sa nedalo nič čakať, napríklad o chorých. Počítajme s tým, že Ježišovi učeníci sa podelili s ľuďmi o niečo, čo sa stihli od neho naučiť: Nedeliť ľudské potreby na telesné a duchovné, nedeliť ľudí na spravodlivých a hriešnikov, vidieť človeka v celosti, pomáhať k uzdraveniu a na prvé miesto dávať Božie milosrdenstvo pred zákonom. Kto ponúka takýto pohľad a žije ho v praxi, musí vzbudiť nadšenie.

Cirkev nemusí mať vlastné reštaurácie, ale malo by byť samozrejmé, že ponúka celostné zaopatrenie. Nielen svätenú vodu, nielen spoveď, ale aj pohostenie a priateľstvo. Napokon, možno majiteľ tej rakúskej reštaurácie je dobrý kresťan a svoje podnikanie žije tak, aby svojou ponukou dopĺňal ponuku svojej cirkvi v kostole. Kňaz v kostole nemá prečo žiarliť na pohostinské zariadenie vo svojej obci. Skôr by mal motivovať ľudí vo farnosti, aby spolupracovali ako dobrí pastieri a pastierky na diele Ježišovho priateľstva, uzdravovania a milosrdenstva vo svojich rodinách, práci, obchodoch, na uliciach.

Keď sa pred 5 rokmi rozhodovalo o novom pápežovi, kardináli pred samotným konkláve (voľbou) diskutovali a prednášali príspevky, v ktorých vyslovovali svoj pohľad na osobu budúceho pápeža a ďalšie smerovanie cirkvi. Dňa 7. marca 2013 predniesol reč kardinál J. M. Bergoglio. Začal s tým, že cirkev má hlásať evanjelium. To si žiada odvahu vyjsť zo seba a ísť na periférie, nielen zemepisné, ale aj existenciálne. Ísť tam, kde je hriech, bolesti, nespravodlivosť, ľahostajnosť, náboženská vlažnosť, kde je periféria myslenia a akákoľvek bieda. Za najväčšie zlo cirkvi označil zaoberanie sa sebou a teologický narcizmus. Cirkev musí byť miestom nezaslúženého milosrdenstva a pápež má byť človekom, ktorý motivovaný Ježišom Kristom pomáha cirkvi vyjsť zo seba a ísť na periférie. Vtedy sa cirkev stane plodnou matkou, ktorá žije evanjelium zo sladkej a silnej radosti. Bergogliova reč trvala iba 3 a pol minúty. Viacerí prítomní sa vtedy rozhodli, koho budú voliť.

Podnes máme v cirkvi dosť ľudí, ktorí sa tvária, že sú pravoverní, keď nikoho nepriťahujú. Nechcú si priznať, že vlastné istoty sú pre nich dôležitejšie ako záujem o druhých. Evanjelium však nejestvuje bez radosti. Zaiste, nejde o radosť ľudí sebestačných, na seba zameraných. Znakom Ježišovho evanjelia je predovšetkým radosť tých, ktorí sa cítili na okraji a skúsili, že sú medzi Ježišovými ľuďmi vítaní, prijatí a obslúžení ako v tej najmilšej reštaurácii.