Homília - 15.7.2018

Tento prípad je dobrým pripomenutím, že nie je ľahké rozlíšiť, kto je kto a za koho hovorí. Je to aj spor vo vnútri cirkvi, vnútri teológie, spor medzi nami, kresťanmi. Niekto si ten spor rieši ľahko, ľudí si rozdelí na konzervatívnych a moderných. Alebo ešte ľahšie: na úradne poverených a nepoverených (vysvätených a nevysvätených). V dnešnom prvom čítaní sme počuli o zaujímavom prípade, ktorý sa stal dávno (okolo r. 760 pred Kr.). Amaziáš, kňaz v hlavnej svätyni kráľovstva, sa dozvedel, že pred jeho svätyňou prorokuje muž menom Amos. Povedal mu: Choď preč, tu nemáš povolenie. Amos mu odpovedal: Mne nemáš čo zakazovať. Ja sa na proroka nehrám, som len roľník a pastier. Ale Pán ma oslovil a povedal mi: Prorokuj!

Ako je to vlastne? Nie je dôležité, či má človek poverenie? Alebo naopak, tí, čo poverenie majú, môžu ako Amaziáš iným zakazovať hovoriť v Božom mene? Amos sa pokladal za obyčajného človeka, ale bral vážne svoje poverenie od Boha. Napokon, úradné poverenie nemal ani Ján Krstiteľ, ani Ježiš. Keď si spomenieme na apoštola Pavla, u neho tiež bolo otázne, kto mu dal poverenie. Od Pavla sme dnes počuli začiatok Listu Efezanom. Pavol píše, že nielen on, ale všetci pokrstení sú v Kristovi požehnaní všetkým nebeským požehnaním. Dokonca píše, že sme v Kristovi vyvolení, Bohom chcení, ešte pred stvorením sveta. Kto počul Božie oslovenie, kto ho zažil ako radosť, a uveril, je podľa apoštola aj označený pečaťou Ducha Svätého. Toto je pre Pavla to úradné opečiatkovanie a poverenie: viditeľná pečať Božieho Ducha!

Naším problémom môže byť, že – ak sme konzervatívnejší – Božiu pečiatku vidíme na tom, kto má úrad, funkciu, kto je zaradený do systému. Ak sme modernejší, vidíme tú pečiatku viac na tom, kto je nezávislý, mimo systému. Prvá i druhá možnosť je zväčša omylom. Pre apoštola Pavla bola dôkazom skutočnosť Božieho oslovenia. Pavol toto oslovenie opakovane vysvetľoval ako vykúpenie z otroctva, vyslobodenie a odpustenie, ako bohatstvo nezaslúženej lásky a radosti. Amos nebol vzdelaný ako Pavol, svoje povolanie však vystihol podobne: Oslovil ma Pán a poslal ma k ľuďom. Neponúkam seba, ale Pána, a idem k ľuďom, ktorí ma potrebujú.

Poučenie z dnešného Božieho slova by mohlo byť, že si dáme pozor na dva omyly. Prvý omyl, častý medzi katolíkmi, je v tom, že sa nazdávame, že len vysvätení kňazi, najlepšie vo vyššej funkcii, môžu hovoriť v mene Boha. Druhý omyl je v tom, že niekto s lepším vzdelaním, inteligentný a mediálne súci, má prezentovať svoje názory oproti všetkým ako jedine správne. Úloha kňazov nie je namýšľať si, že jediní hovoria v mene Boha. Ich úlohou je pomáhať, aby sme rozpoznali, cez koho dnes Boh koná a hovorí. Pýtať sa, kto má poverenie, je nesprávne položená otázka. Nech je zvelebený Boh, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým požehnaním (Ef 1,3), povie Pavol. Požehnaní či poverení sme teda spoločne. Nie jeden nad všetkými, ale ani jeden proti všetkým.

Minulý týždeň sme slávili sviatok sv. Benedikta. V čase úpadku a rozkladu Rímskej ríše okolo r. 500, odišiel z civilizácie do lesnej samoty. Nechcel utiecť zo sveta, ale urobiť niečo pre svet. Uprostred barbarského sveta zakladal ostrovy modlitby, kultúry a kvalitnej práce. Sociológovia tomu dnes hovoria ostrovy pozitívnej deviácie. K Benediktovi sa pridali viacerí muži, ktorí s ním chceli žiť ako mnísi. V mnohých sa sklamal, niektorí ho dokonca viackrát chceli zabiť. Ani tieto hrozné skúsenosti neboli preňho dôvodom, aby sa vzdal. Neodišiel z cirkvi, ani sa nestal samovládcom. Do pravidiel svojho rádu dal zásadu vypočuť každého z bratov a pri najvážnejších rozhodnutiach pýtať sa na mienku aj toho posledného – lebo Boh rád hovorí cez dieťa, starca, pocestného, chorého a chudobného.

Ak budeme zavretí vo svojich domoch a úradoch, ťažko začujeme Boží hlas. Je to temer nemožné. Ak sa zavrieme do elitárskych kruhov, bez kontaktu s obyčajnými ľuďmi, ťažko začujeme Boží hlas. Je to temer nemožné. Ak zostaneme otvorení pre počúvanie Boha cez modlitbu, bohoslužbu, ale práve tak aj cez túžby, otázky, prosby a sťažnosti ľudí okolo nás, začujeme Boží hlas. Zaručene a naisto. Potom si ho nenechajme pre seba, ale podeľme sa oň na spoločnú radosť a povzbudenie.