Homília - 8.7.2018

14. nedeľa cez rok (B)

2 Kor 12,7-10

Autor: Karol Moravčík

Počítače majú výhodu, že si môžeme ľahko pozrieť (ak si ukladáme svoje texty), čo sme písali či hovorili v minulosti. Keď som sa pripravoval na dnešnú nedeľu, vyhľadal som si kázeň, ktorú som predniesol pred šiestimi rokmi. Každé tri roky sa striedajú texty zo Sv. písma, ktoré čítame pri nedeľných bohoslužbách. Pred tromi rokmi pripadol na nedeľu sviatok sv. Cyrila a Metoda, a tak tie isté texty zo Sv. písma ako dnes čítali sa naposledy pred šiestimi rokmi. Vtedy som sa nachádzal v celkom inej situácii. Mal som svoju farnosť a kostol a v nedeľu som mal všetky sv. omše od rána do večera. Ten rok som prežíval nečakané tlaky až útoky proti sebe, dokonca z okruhu ľudí, ktorých som dovtedy pokladal za priateľov. Nikdy predtým som nič také hrozné nezažil. Navyše, začiatkom leta toho roku bolo Slovensko rozbúrené po nečakanom odňatí úradu arcibiskupovi v Trnave. Konali sa demonštrácie a denne o tom písali médiá.

V tejto situácii sme tak ako dnes čítali slová apoštola Pavla: Bol mi daný do tela osteň, satanov posol... Prosil som Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti... (2 Kor 12,7-9) Apoštol napokon doplnil – a nemyslel to ironicky: Mám záľubu v slabostiach, potupe, núdzi... Dôležitý je dôvod, prečo. Pavol napíše: pre Krista. A potom napíše vysvetľujúci záver: Lebo keď som slabý, vtedy som silný (2 Kor 12,11).

O niektorých našich trápeniach sa vie. Prinajmenej v okruhu blízkych. Mnoho z našich trápení však zostáva skryté. Necítime potrebu o nich na verejnosti hovoriť, azda sa to ani nepatrí. Kedy by sme však o svojich trápeniach mali hovoriť? Pavol o nich hovoril v súvislosti s obhajobou svojej viery, svojej lásky, svojho poslania. Toho poslania, ktoré dostal od Krista, a v ktorom bol spochybňovaný. V 2. liste Korinťanom sa Pavol na mnohých miestach bráni pred útokmi zo strany niektorých korintských kresťanov. Keď to dnes čítame, môže uniknúť našej pozornosti, že Pavol nebráni svoju funkciu či úrad. Bráni evanjelium ako základ kresťanskej viery – tak ako ho on prijal od vzkrieseného Krista – proti kresťanom, ktorí ho chceli viac prispôsobiť buď židovskej tradícii alebo gréckym intelektuálnym nárokom. V tejto súvislosti sa títo ľudia Pavlovi vysmievali a spochybňovali jeho apoštolskú autoritu.

Pavol mal kvalitné grécke vzdelanie, ale nevystupoval ako elitársky intelektuál. Mal aj kvalitné židovské vzdelanie a roky praxe uprostred najortodoxnejších Židov. Ak by chcel, mohol sa zaštiťovať aj autoritou iných apoštolov, najmä Petra. Šiel však svojou cestou, vo svojom apoštolskom poslaní sa cítil Bohom povolaný ohlasovať evanjelium najmä pohanom, preto viac ako iní, aj viac ako Peter, sa snažil pochopiť, čo je podstata zjavenia Boha v Kristovi a čo to znamená pre praktický život cirkvi. Niektorí kresťanskí kazatelia tej doby snažili sa ovplyvniť ľudí tým, že im dali pocítiť svoju intelektuálnu a morálnu prevahu a niektorí si vedeli získať ľudí aj svojím zjavom a vystupovaním. Pavol však nemohol a ani nechcel brániť svoju autoritu tým, žeby vystupoval ako ohurujúci kazateľ či intelektuál alebo ako prísny učiteľ náboženskej viery. Ak spomína akýsi osteň satanov, asi mal aj nejakú chorobu, zdravotné problémy, ktoré ho dosť oslabovali. Závažnejším dôvodom, prečo pred ľuďmi nevystupoval z pozície mocenskej autority, bolo však samotné evanjelium a Ježišov príklad.

Ježiš nechytal ľudí z pozície moci, nespájal sa s mocnými, neponižoval hriešnikov, nesnažil sa iných prekričať. Ako sme počuli v dnešnom úryvku z evanjelia, Ježiš si nezískal ani vlastných krajanov v Nazarete (Mk 6,1-6). Tí zhodnotili, že Ježiš hovorí múdro, ale zároveň ho odmietli ako niekoho obyčajného, ktorý si nezaslúži úctu. Hovoril múdro o Bohu a živote, ale nemal moc. Ježiš však moc ani nechcel. Kto má moc, môže iných ovládať, ale nezíska si ich srdce. To, čo je dobré a správne, sa samo zjavuje ako sila, z ktorej vieme žiť a slobodne dýchať, radovať sa i uzdravovať. Je to sila, ktorá je nám darovaná a ktorá pôsobí vlastnou príťažlivosťou. Preto Pavol povie: keď som slabý, vtedy som silný.

Pred šiestimi rokmi som v kázni spomenul sv. Františka Assiského (+1226), ktorý si zvolil ohlasovanie evanjelia na „slabý“ spôsob. Bez funkcie, bez majetku, bez akejkoľvek istoty. Bolo to v čase, keď v Európe mala katolícka cirkev absolútnu moc a pápež Inocent III. mal takú moc, že viedol víťazné vojny a báli sa ho všetci králi i cisár. Keď zomrel náhle v Perugii (+1216), uložili ho do truhly v katedrále. V noci prišli pápežskí sluhovia a mŕtveho pápeža okradli o všetky šperky a krásne šaty. Kostol bol prázdny, nevšimli si, že vzadu v tme sa ticho modlí jeden chudák. Bol to František. Keď zlodeji odišli, vyzliekol svoj biedny plášť a zahalil nahé telo v truhle.

Od jari roku 2013 máme pápeža, ktorý chce byť „slabý“ ako Pavol, ako František, vlastne ako Ježiš, aby sa Boh mohol prejaviť ako ten silný. Mnohí v cirkvi nechápu, čo sa deje, a chcú stále bojovať so svetom. Pápež František však hovorí: Bojovná reč, ktorá rozdeľuje, nepatrí do úst pastiera. Ona síce na okamih ponúka pocit prevahy, ale jedine trvalá fascinácia dobrom a láskou je naozaj presvedčujúca. (A. Riccardi, Die Peripherie. Ort der Krise und des Aufbruchs für die Kirche, Würzburg 2017, 26.) Ak sa zbavíme svojich predstáv o moci a pozrieme sa pozorne na seba, na cirkev a svet, azda uznáme, že toto je tá krásna skúsenosť, ktorá sa potvrdzuje: Božia sila v našej slabosti.