Homília - 1.7.2018

Ako dnes počúvame apoštola Pavla z 2. listu Korinťanom, ku kresťanskej viere od počiatku patrilo takéto úsilie o vyrovnanie. Apoštol výslovne píše: Kto má prebytok, nech sa podelí s tým, kto má nedostatok. Ak sa pýtame, či sa vyrovnanie týkalo majetku, treba odpovedať áno, ale nebolo to len o majetku. Každý mal dať zo svojho prebytku, jedni z kapitálu finančného, druhí zo sociálneho a duchovného. Keď sa pozrieme priamo do Pavlovho listu, dočítame sa, že Pavol so spolupracovníkmi organizoval finančnú zbierku medzi kresťanmi; trvalo to viac rokov, najprv v Macedónsku, potom v Korinte. Výnos zbierky bol určený pre kresťanov v Jeruzaleme, pre prvú cirkevnú obec. Židia boli zvyknutí podporovať svojich chudobných, židovskí kresťania však od ostatných Židov nemohli očakávať podporu. Preto apoštol pokladal za dôležité organizovať pomoc pre nich medzi gréckymi kresťanmi. Navyše očakával, že zbierka pomôže preklenúť odstup, ktorý mali medzi sebou kresťania zo židovstva a kresťania z pohanstva.

Zbierky robíme aj dnes. Nejde však o vyrovnanie. Pošleme napríklad formou SMS 1€, trochu pomôžeme, ale veľmi to nebolí. Apoštolovi nešlo o takúto charitu. A hoci prví kresťania boli za rovnosť, nešlo ani o naivný komunizmus. Vyrovnanie, ktoré myslel apoštol, odôvodnil teologicky, keď napísal, že Kristus, hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa my jeho chudobou obohatili (2 Kor 8,9). Nie jeho bohatstvom, ale chudobou! To nás musí zaraziť. Bohatstvom tu apoštol myslí plnosť božského života, Božej prítomnosti, ktorá je v Kristovi Ježišovi. On ju však má a žije ľudsky, teda chudobne a smrteľne. Boh sa v Ježišovi neprejavuje tak, že Ježiš by žil neohrozený bežnými ľudskými problémami. Naopak, je ohrozený úplne a je úplne na strane ohrozených, chudobných, hriešnych, ľudí na okraji spoločnosti. V tejto ohrozenosti (Pavol povie v chudobe) nás obohacuje svojím pohľadom na svet, svojím slovom a svojou láskou, v ktorej poznávame Božie konanie. Boh sa v Ježišovi neprejavuje ako bohatý sponzor, ktorý navštívi detský domov a ukáže šek vypísaný na pár tisíc eur, ktorými ten domov obdaruje. Boh v Ježišovi sa prejavuje ako muž, ako žena, ktorí si opustené dieťa adoptujú a žijú s ním natrvalo. A dajú mu skúsiť, že má pre nich veľkú cenu.

Pavlova finančná zbierka pre kresťanských Židov v Jeruzaleme nemala iba funkciu aktuálnej pomoci v núdzi. Mala byť znakom cirkvi ako spoločenstva vzájomného obohatenia. V Kristovi poznávame, čím nás Boh sám obohacuje. Zároveň poznávame, čím môžeme my Boha obohatiť a seba navzájom. Pavol si musel ako vzdelaný veriaci Žid uvedomovať svoju morálnu prevahu nad pohanmi, neskončil však pri tom, aby zo svojej „vyššej úrovne“ obohacoval nevzdelaných, nemorálnych pohanov, ale ich motivoval, aby objavili svoj prebytok, o ktorý sa môžu podeliť. Toto má byť aj naše dnešné konanie v cirkvi. Inému človeku nepomôžeme, ak na ňom nájdeme a pomenujeme jeho nedostatky, ale ak na ňom nájdeme jeho prebytok, jeho kvality, prejavíme mu úctu a čestne si s ním vymeníme svoje dary.

Keď Európania pred stáročiami prišli do Ameriky, ponúkali domorodcom ako malým deťom lesklú bižutériu a pýtali si za to ich zem, rieky a lesy. Čestnejší obchodníci ponúkali domorodcom za kvalitné kožušiny aspoň kvalitný priemyselný tovar. Skutočné priateľstvo a blízke spolužitie sa však zrodilo len tam, kde sa s úctou vymieňali pohľady na život, skúsenosti, kultúra, viera a kde sa ponúkala vzájomná pomoc. Aké dary si my navzájom vymieňame? Ak sme silnejší, bohatší, vzdelanejší, zdravší, dávame zo svojho prebytku? A vieme prijímať od iných ich schopnosti a dary? Ak sme chudobnejší, starší, slabší a ubolenejší, vieme prijímať, ale vieme aj poznávať a ponúkať svoje dary?

Viera v Boha, ktorý sa s nami v Kristovi podelil, a cvičenie vo vzájomnom vyrovnávaní nech sa stanú čoraz viac znakmi nás a našej cirkvi. Ak neprepadneme pýche ani seba podceňovaniu, možno s prekvapením zistíme, že vyrovnanie v Kristovi naozaj funguje, a napokon aj rieši naše celkom konkrétne problémy.