Homília - 10.6.2018

Keď sme dnes čítali úryvok z 2. listu apoštola Pavla Korinťanom, pripomenul som si, že časť tohto textu sa čítava pri pohreboch: Náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa však obnovuje zo dňa na deň... Nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky (2 Kor 4,16.18). Prvá časť, o ktorej hovorí apoštol, je dobre predstaviteľná: vonkajší človek hynie. Na chorom a starnúcom človeku vidíme, ako upadá. Druhá časť, o ktorej apoštol tvrdí, že je naveky, je naozaj neviditeľná. Ako vieme, že niečo také vôbec jestvuje? Často som bol pri návšteve chorého prekvapený, ako človek, na ktorého som sa díval so súcitom, bol vnútorne pokojný i láskavý a tiež otvorený pre budúcnosť. V takých situáciách sa mi zdalo, že áno, jestvuje vnútorný človek, ktorý sa napriek vonkajšiemu úpadku obnovuje zo dňa na deň.

Keď Pavol písal o týchto veciach, nemyslel v prvom rade na chorých, ani starých, a už vôbec nepísal myšlienky niekomu na pohreb. Chcel vystihnúť podstatu kresťanskej existencie. V listoch korintským kresťanom bránil vlastnú autoritu, ktorú zhadzovali jeho protivníci medzi tamojšími kresťanmi. Pri svojej sebaobrane nevyzdvihoval vlastné schopnosti, ale podstatu kresťanského povolania. Spor sa totiž týkal toho, či kresťanstvo nemá byť viac grécky intelektuálne alebo viac židovsky moralistické. Ak sa Pavol vôbec zmieňoval o svojich schopnostiach (že nie je taký nemožný, ako ho vykresľujú jeho protivníci), tak nehovoril priamo o sebe, ale o Božej sile, ktorá mu je darovaná. Minulú nedeľu sme počuli: Sme sužovaní, ale nie stiesnení, bezradní, ale nie zúfalí, všelijako bití, ale nehynieme (2 Kor 4,8-9).

Nielen na chorého, ale často aj na mladého človeka je niekedy nepríjemné sa pozerať. Občas je to bieda nad biedu. Ani rozum, ani morálka, ani viera, ani ideály... Chýba vnútorný človek, povedal by Pavol. Pojem vnútorný človek si Pavol vypožičal od filozofa Platóna. Ten ním myslel neviditeľnú hodnotu rozumu a s ním spojeného dobra. V tomto type filozofie sa všetko krútilo okolo boja medzi rozumom a pudmi. Pavol tieto pojmy naplnil iným obsahom. Podľa neho v kresťanstve nejde o boj medzi rozumom a pudmi, ale Duchom svätým a telom. Pre telo použil pojem, ktorý z gréčtiny prekladáme ako „mäso“. Zdá sa, že sa tým myslelo telo ako holá príroda, človek zredukovaný na holú prírodu bez ducha. Duch ako rozum však Pavlovi nestačil, ani duch ako morálka (náboženský zákon). Pavlovi išlo o Ducha Svätého. Pre lepšie pochopenie porovnajme si Pavlov prístup s jeho protivníkmi. Grécky pohanský svet veril v osud. Človek bol pritom to posledné, o koho by sa bohovia zaujímali. Na intelektuálnej úrovni sa verilo, že božské sa prejavuje cez rozum, preto sa odporúčalo, aby sa človek snažil povzniesť nad svoje telo a rozvíjal rozum. Židovský svet nechápal Boha ako osud, verilo sa, že sa o človeka Boh zaujíma. Boh svoj záujem o nás však podľa tradičného presvedčenia zjavuje cez zákon. Ten bol zdanlivo jasný, úspech sa tu meral vykonanými skutkami.

Pavol objavil iný koncept. Vychádzal zo skúsenosti, ktorú sám zažil. Jeho vnútorný človek, nielen rozum, ale aj city a srdce, má skúsenosť osobného oslovenia. Boh nie je ten, ktorý nás predovšetkým kontroluje, ale ten, ktorý nás osobne oslovuje. V Ježišovi sa nám Boh zjavuje ako osobné oslovenie. Ak ho prijmeme, nežijeme z osudu, ani zo zákona, ale zo vzťahu, v ktorom spoznávame, že sme prijatí a milovaní. Toto prijatie vzťahu nazývame aj životom z Ježišovho Ducha, ktorému sme umožnili v nás pôsobiť.

Pred niekoľkými dňami uplynulo 50 rokov od zavraždenia jedného amerického politika. Bol senátorom za štát New York a kandidoval na amerického prezidenta. V tú noc 6. júna 1968, keď ho zastrelili, oznámil svoje víťazstvo v primárkach v Kalifornii. Bol som vtedy študent na gymnáziu. Boli to časy, keď sme nemali toľko informácií ako dnes, nemali sme internet a žili sme v socialistickom Československu. Koho mohla vtedy u nás dojať smrť politika z ďalekej krajiny? Budeme sa dnes diviť, ale na znak smútku sa nasledujúci deň na našej škole zrušilo vyučovanie. Robert Kennedy stelesňoval v tej dobe sen miliónov ľudí na celom svete o lepšej spoločnosti. Ľudí presvedčil svojím konaním, nie sľubmi. Nedávno jeho syn poskytol rozhovor vatikánskemu rozhlasu. Okrem iného povedal: Môj otec sa rovnako ako pápež Ján XXIII. domnieval, že cirkev má byť nástrojom spravodlivosti a vľúdnosti vo svete. Dnes by sa určite zhodol s pápežom Františkom. Názory pápeža Františka na rolu cirkvi sú rovnaké ako názory môjho otca na to, ako by vláda a cirkev mali pôsobiť v spoločnosti: zasadzovať sa za spravodlivosť, láskavosť a dobro vo svete – nie za vojnu.

Vonkajší človek chradne, niekedy ho aj zabijú. Vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. Verím tomu a mám s tým skúsenosť. Naše spoločenstvo nech je priestorom, v ktorom si túto skúsenosť budeme vzájomne dosvedčovať, potvrdzovať a posilňovať!