Homília - 3.6.2018

Okrem týchto osobných dôvodov máme aj jeden ďalší dôvod. V dnešnom úryvku z 2. listu apoštola Pavla Korinťanom to Pavol vyjadril takto: Boh zažiaril v našich srdciach, aby priviedol na svetlo poznanie Božej slávy na tvári Ježiša Krista (2 Kor 4,6). O čom tu Pavol hovorí? V prvom rade o sebe, o známom zjavení, v ktorom sa mu zjavil Kristus. Použil medzi gréckymi vzdelancami tej doby obvyklý slovný obraz a prirovnal svoju skúsenosť s Bohom k svetlu, ktoré naplnilo jeho srdce. Kým vzdelancom išlo o osvietenie rozumu, Pavol viac vnímal svetlo vo svojom srdci, keďže v biblickom (židovskom) chápaní sa srdcom myslela podstata človeka. Tou podstatou nie je rozum sám, ale jednota poznania, vnímania a konania. Pavol to videl tak, že naše poznanie a konanie je ožiarené vďaka Bohu, ktorý svoju slávu zjavil na tvári Ježiša Krista. Kristova tvár pritom funguje na spôsob zrkadla – nenecháva si svetlo pre seba, ale dáva ho ďalej, do sŕdc ľudí.

Keď sa bližšie pozrieme na Pavlovu reč, vidíme, že Pavol Božie zjavenie nevnímal ako niečo exkluzívne, ale chápal ho ako svetlo, ktoré je ponúknuté všetkým. Boh koná v Ježišovi a Ježiš odráža Božie svetlo do našich sŕdc. Podľa čoho to poznáme? Pri odpovedi na túto otázku Pavol sa podelí o svoju skúsenosť. Odkedy je kresťanom, zažíva aj súženie, nie je však z toho stiesnený. Býva bezradný, ale neprepadá zúfalstvu. Je prenasledovaný, ale necíti sa opustený. Jeho život má veľa zákrut, výšky i pády, ale nehynie. A najmä, dokáže povedať: Nosíme na svojom tele Ježišovo zomieranie, aby sa na nás mohol prejaviť aj Ježišov život. Pavol si o ľuďoch nerobí ilúzie: Sme hlinená nádoba. Kto si to uvedomí, prijíma svoje hranice a súčasne dáva priestor na konanie Bohu a svetlu zjavenému v Ježišovi.

Keď sa na našich nedeľných stretnutiach zaoberáme Pavlom, pomáha nám to osobnejšie vnímať Ježišovo evanjelium. Evanjelium totiž v prvom rade nie je kniha a text. Samozrejme, čítame evanjelium aj ako knihu. Dnes napríklad o tom, ako Ježiš nevidel zmysel zákonov (aj tých náboženských) v ich samotnom dodržiavaní. Ten zmysel videl v službe človeku, v uzdravovaní a oslobodzovaní. Ako sa to spozná? Myslím, že sa to deje stále, ale nie vždy to spoznávame. Nespoznávame, ak sa nedívame do správneho zrkadla. Ak by sme sa dívali – ako povedal Pavol – odrazilo by sa v našom srdci svetlo Ježišovej tváre. Vedeli by sme to, lebo napriek ťažkostiam neboli by sme stiesnení, ani zúfalí, ani opustení, poznali by sme na sebe, čo je v našom srdci. Táto skúsenosť premieňajúca život, a často na naše prekvapenie aj život ľudí, nad ktorými sme už lámali palicu, je samotné evanjelium, obsah našej viery a úloha našej cirkvi.

Minulý rok som svoj príhovor končil výzvou, aby sme podporili pápeža Františka, ktorý sa usiluje o bratskú, sesterskú, prorockú, dialogickú, chudobnú a slúžiacu cirkev. Taká cirkev dokáže osloviť aj súčasný svet. V ostatných mesiacoch som veľa čítal o ďalšom dôležitom pojme pápeža Františka: Periféria! František nás volá na perifériu. Svet má svoje centrá moci. 99% ľudí však nie je v tých centrách, ale na periférii. Cirkev sa dlho snažila byť v centre, tam, kde je moc, aby si udržala vplyv. Periférie sociálne, náboženské, morálne či existenciálne sa snažila osloviť tak, aby prijali poučenie z centra. Keď František vyzýva ísť na periférie, myslí opačný postup. Ísť za ľuďmi, počúvať ich a zaujímať sa o ich príbehy tak, aby chudobní, hriešni, stratení, pochybujúci či pomýlení vo svojich vlastných príbehoch našli pravdu, moc a zjavenie, ktoré zažiari v ich srdci. Môže sa to stať? Môže vôbec niekto v príbehu svojej biedy, smútku, nelásky či samoty zažiť svetlo, ktoré ohreje a osvieti jeho srdce?

Dnešnú sv. omšu slávime aj vo vďačnej spomienke na jezuitu Alojza Šaturu, ktorý stál pri začiatku združenia Samaritán. Pamätníci spomínajú, že páter Alojz hoci sám trpel, venoval sa s láskou chorým. Navštevoval deti s telesným postihnutím na Mokrohájskej ulici v Bratislave, učil ich náboženstvo a pripravoval na prijatie sviatostí. Jeho široké a láskavé srdce pocítili všetci, ktorí zaklopali na jeho dvere aj neskôr ako dospelí. Pomáhal duchovne i finančne. Šiel na perifériu a ľuďom, ktorí sa podceňovali, pomohol sa nájsť v Ježišovom príbehu. Nie tak, žeby im Ježiša ukazoval iba na obrázku alebo vo sv. Hostii, ale pomáhal ho spoznať vo vlastnom životnom príbehu. Dnes k takémuto prístupu volá celú cirkev pápež František.

Verím, že ľudia zo združenia Samaritán radi vyznajú: Áno, toto je naša skúsenosť. Verím, že ľudia, ktorí nedeľu čo nedeľu hľadajú kostol, kde sa spolu s priateľmi nájdu v modlitbe i kázni, radi zvolajú: Áno, toto je naša skúsenosť. Verím, že mnohí máme túto skúsenosť a sme pripravení ju rozvíjať a deliť sa o ňu ako o príbeh svojej viery.