Homília - 20.5.2018

Zoslanie Ducha Sv. (B)

Gal 5,16-25

Autor: Karol Moravčík

Nedávno som bol s priateľmi dohodovať jedno podujatie v exercičnom dome v Marianke. Práve v ten deň tam mali rušno. Pripravovali pravidelné stretnutie skupiny ľudí, ktorú vedie jeden mladý kňaz. Po budove sa pohybovalo veľa mladých žien, ktoré pripravovali miestnosti na program. Na stoly vykladali stovky kníh. Prekvapilo ma, že temer všetky boli o Satanovi. Zjavne je dnes medzi ľuďmi o takéto témy veľký záujem. Pred niekoľkými rokmi sme mali v našej arcidiecéze kňaza, ktorý bol poverený aj úlohou exorcistu. Keď som sa ho pýtal, ako to funguje, povedal mi, že exorcizmus robí len vtedy, keď dostane povolenie od lekára, a že asi 98% z tých, čo sa mu hlásia, toto povolenie nedostane a sú zverení do psychiatrickej starostlivosti. Tento prístup sa mi zdal rozumný a zodpovedný. O to menej rozumiem takým aktivitám, aké organizuje ten mladý kňaz v Marianke.

Samozrejme, v cirkvi občas počuť o zlom duchu. Predovšetkým však cirkev hovorí o dobrom Duchu a snaží sa dosvedčovať jeho konanie. Dnes na sviatok Zoslania Ducha Svätého sme počuli z Listu Galaťanom hovoriť apoštola Pavla o Duchu. Nedáva mu žiadne prívlastky, nazýva ho jednoducho Duch. Tohto Ducha dáva do protikladu k telu a súčasne k zákonu a na vysvetlenie uvádza, aké sú skutky tela a aké skutky Ducha. Skutky tela sú vlastne hriechy a skutky Ducha čnosti.

Keď používame pojmy ako telo a duch, vždy nám hrozí, že sa chytíme do pasce, ktoré nám pripravili naše vlastné predstavy o tom, čo tieto pojmy znamenajú. Aj v tom je problém, že v bežných predstavách sa pojem duch spája s niečím vznešeným a pojem telo s niečím zahanbujúcim. Pojem duch môže zastupovať Boha, ale aj rozum, myšlienky a slobodu. Telo zasa zlo, pudovosť, prírodu a vášne. Takéto chápanie pojmov nepochádza z Biblie, do našej reči sa dostalo následkom povrchného prijatia antickej filozofie, ktorá vyvyšovala ducha nad telo a obe skutočnosti od seba prísne oddeľovala. Vo Sv. písme takéto delenie nenájdeme. V kresťanstve sa dokonca jedna z hlavných dogiem nazýva vtelenie, čím sa myslí prítomnosť Boha v našej telesnej ľudskosti.

Aby sme porozumeli apoštolovi Pavlovi, čo píše o tele a Duchu, pripomeňme si, prečo svoj list napísal. V podstate išlo o známy spor v prvotnej cirkvi. Pavol získal Keltov (Galov), obyvateľov Galácie v dnešnom Turecku, pre kresťanstvo. Neskôr tam prišli ľudia, ktorí tamojších kresťanov presviedčali, že musia dodržiavať židovský náboženský zákon. Pod ich vplyvom časť týchto ľudí začala v strachu zachovávať židovské zvyky a niektorí sa vrátili aj k pohanským zvykom, ktoré súviseli so strachom z prírodných živlov. V riadkoch, ktoré predchádzajú dnešnému úryvku z 5. kap. Listu Galaťanom, Pavol pripomína, že Kristus nám dal slobodu. Naopak, dodržiavanie náboženských zákonov o tele (obriezka, rituálne kúpele, kóšer jedlo) by bolo návratom do otroctva. Oproti týmto tendenciám Pavol napíše: Duchom z viery očakávame nádej zo spravodlivosti. Lebo v Kristovi Ježišovi ani obriezka, ani neobriezka nemá moc, ale viera činná skrze lásku (Gal 5,5-6).

Pojem telo teda u Pavla nepredstavuje jednoducho smrteľné či pudové telo a Duch preňho nie je to isté, čo rozum a slobodná vôľa. Ide o to, z čoho, z akej motivácie, z akej sily žijeme! Kto svoju spásu očakáva od „telesnej“ nábožnosti, žije podľa apoštola zo zákona, ktorý vedie do otroctva, žije v strachu, súdi iných, nemá vieru ani lásku. To všetko apoštol nazýva telom. Je to zákon prejavený na tele, nábožnosť telesných prejavov. Pre Pavla je takáto nábožnosť rovnako slepá ako pohanské poddávanie sa prírode. Dôsledkom je smilstvo, čarodejníctvo, rozbroje a hádky. Naopak, láska, radosť a pokoj pochádzajú z Ducha, ktorého získavame vierou v Ježiša Krista.

Keď sa jedno dieťa pýtalo pápeža Františka, prečo Boh nepremohol diabla a dovolí mu nás pokúšať, František odpovedal: Boh ho premohol, a to na kríži. Ale s diablom je to ako s drakom. Aj keď je mŕtvy, jeho dlhý chvost ešte udiera sem a tam. Táto odpoveď vyzerá, že je pre deti, ale pápež to myslí vážne. Čím sa pápežova reč líši od toho, čo o zlom duchu počúvajú ľudia v Marianke? František vychádza z duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly. V nich je dôležitá kapitola o rozlišovaní duchov. Človek si má medzi nimi voliť. Týmito duchmi (španielsky mociones) myslia sa podnety, hnutia, spontánne prejavy, ktoré predchádzajú vedomé vplyvy. Ide o rôzne pocity, nálady, nápady a predstavy. Sv. Ignác k nim však nepristupuje psychologicky. Pýta sa, ktoré podnety prichádzajú od Boha a ktoré od diabla. Ak máme poznať Božiu vôľu, musíme medzi týmito mociones a duchmi, ktorí sú za nimi, rozlišovať.

Vystrašení ľudia sa boja rozlišovať. Nazdávajú sa, že Boh i Satan sa objavujú tajomne a nám nepomôže nič, iba sa jednému zasväcovať a druhého sa odriekať. Dnešný sviatok Zoslania Ducha Svätého však ponúka omnoho viac. Pomocou rozlišovania, a to nie tajomne, ale uprostred situácií všedného života máme spoznať, aký duch nami hýbe, aký nás oslovuje. Kedy je to Kristov Duch Svätý, to vystihol už sv. Ignác: Ten, ktorý dáva skúsenosť radosti a pokoja. A nie nachvíľku, ale opakovane a natrvalo! Prajem nám všetkým, aby sme sa zaúčali do tejto skúsenosti, aby sme sa o ňu dokázali vždy znova navzájom podeliť.