Homília - 13.5.2018

Keď počúvame dnešný úryvok z evanjelia, všimnime si, na čo upozorňoval Ježiš. V modlitbe prosil, aby jeho učeníci zostali jedno. V čom videl Ježiš nebezpečenstvo rozdelenia? Nevidel ho v rozdieloch sociálnych, vzdelanostných, národnostných, ani v rozdiele medzi mužmi a ženami či mladými a staršími ľuďmi. Nebezpečenstvo rozdelenia nevidel ani v inej viere, ba dokonca ani v morálnom rozdiele, že niekto je spravodlivý a iný hriešny. V čom teda videl nebezpečenstvo? Keď sa pozrieme do Jánovho evanjelia, v 13. kap. nájdeme rozprávanie o tom, ako Ježiš svojim učeníkom umyl nohy pred poslednou večerou. 14., 15. a 16. kap. obsahujú potom napomenutia a povzbudenia, ktoré Ježiš adresoval svojim učeníkom. 17. kap., z ktorej sme dnes čítali, obsahuje Ježišovu modlitbu za učeníkov. Po nej nasleduje rozprávanie o zajatí Ježiša, pri ktorom dôležitú úlohu zohral Judáš. Jeden z tých, ktorým Ježil umyl nohy, ktorí s Ježišom pri večeri jedli a pili. Napriek tomu nezostal s ostatnými jedno. Aj ostatní boli slabí, boli zbabelí a neskôr mali problém uveriť, že Ježiš  vstal z mŕtvych. Ale nestali sa zradcami, nespolčili sa s tými, ktorí chceli Ježišovi ublížiť.

Niektorí ľudia si Judášovu zradu vysvetľujú jednoducho: Išlo mu o peniaze. Nemyslím si to. Lakomca a skupáňa by Ježiš medzi svojich priateľov nepozval. Judáša Ježiš pôvodne povolal medzi apoštolov, lebo aj jemu išlo o Božie kráľovstvo. V istej chvíli však prestal veriť, že sa to na Ježišov spôsob podarí. A pridal sa k tým, ktorí chceli Ježišovi ublížiť. Človeka, ktorý sa zľakne, nevládze, ktorý nevie, čo skôr v ťažkej situácii, nepochválime, ale vieme ho pochopiť. Ale zradiť, prejsť na druhú stranu? Na rozdiel od Judáša ostatní Ježišovi učeníci zostali jedno – aj vo svojom smútku, sklamaní a beznádeji. Rozprávali sa, modlili sa, aj sa zo strachu zamykali. Ale nezradili.

Ježiš, keď sa modlil, aby jeho učeníci zostali jedno, nevidel hlavné nebezpečenstvo v bežnej ľudskej slabosti, ale v prevrátení zmyslu viery. Som si istý, že Judáš sa pri svojej zrade pokladal za správne veriaceho človeka. Takisto veľkňazi Kajfáš a Annáš sa pokladali za veriacich ľudí. Podobne mnohí ďalší, aj Pavol pred svojím obrátením, keď súhlasil s ukameňovaním Štefana. Rozdiel medzi vierou, ktorá je niekedy hrdinská a inokedy slabá, a potom vierou, ktorá zradí a ubližuje, Ježiš pomenoval ako rozdiel medzi vierou v Božom a vo vlastnom mene. V Božom mene verí a koná ten, ktorý uznáva, že Boh ho oslovuje, zjavuje sa mu. Vo vlastnom mene verí ten, ktorý si myslí, že pravdu a Boha má, že ich vlastní. Pápež Benedikt XVI. raz povedal: Pravdu nemáme, pravda môže mať nás.

V týchto týždňoch sa na Slovensku dosť diskutuje o tom, kde, v ktorých novinách, v ktorej televízii alebo na internete sa možno dozvedieť pravdu. Niektorí ľudia sú presvedčení, že tú pravdu už majú, že ju našli. Iní sú skeptickí a vravia, že neveria nikomu a ničomu. Keď sme nedávno usporiadali besedu na túto tému, priateľ, ktorý si pripravil prednášku, povedal, že najskôr musíme obnoviť verejný priestor. Vysvetlil, že to je vtedy, keď ľudia neprezentujú seba, ale navzájom sa počúvajú, aj sa sporia, ale berú sa vážne a veria, že práve z tej diskusie a vzájomného počúvania sa vyjaví sa pravda. Takéto vzájomné počúvanie a stretanie tvárou v tvár nemôže nahradiť seba predvádzanie, klikanie na internete a civenie do obrazovky.

Naša cirkev by mala byť prvoradým miestom takéhoto počúvania sa a stretania tvárou v tvár. Na rozdiel od priestoru občianskeho v tomto priestore vedome počítame s tým, že k nám prehovorí aj Boh. Vytvárame takýto priestor, staráme sa oň a rozvíjame ho? Modlíme sa, aby sme tak, ako to Ježiš myslel, zostali jedno? Ak áno, potom čoraz častejšie budeme mať skúsenosť, že môj sused od vedľa, možno z tej istej kostolnej lavice, nie je neandertálec a že ma nezradí, ale prejde so mnou kus cesty, za čo sa raz radi aj spolu poďakujeme.