Homília - 6.5.2018

V dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov sme počuli, ako Peter prišiel do mesta Cézarey, v ktorom žili najmä pohania. Prišiel tam kvôli mužovi menom Kornélius. Počuli sme, že Kornélius si Petra veľmi vážil a Peter v jeho dome predniesol reč. Počas Petrovej reči zostúpil na prítomných Duch Svätý. Následne ich Peter dal pokrstiť v Ježišovom mene.

Keď sa pozrieme do celej 10. kapitoly Skutkov apoštolov, kde sa spomína Kornéliov príbeh, dozvieme sa, že Kornélius bol veliteľom rímskej vojenskej jednotky, ktorá mohla mať asi tisíc mužov. O tomto vojakovi sa prekvapujúco píše, že bol nábožný. Jeho stretnutie s apoštolom Petrom vzniklo na základe videnia, v ktorom dostal výzvu, aby Petra pozval do svojho domu. Príbeh pokračuje tým, že aj Peter mal videnie, pričom bol poučený, aby prestal podľa židovských zvyklostí deliť ľudí (a veci) na čisté a nečisté. V skrátenom texte, ktorý sme čítali, sú tieto dôležité informácie vynechané. Ak si to čítame vcelku, dozvieme sa, že Peter najprv Kornéliovi povedal, že ako Židovi je mu zakázané stretnúť sa s cudzincom. Boh mu však ukázal, že o nikom nesmie hovoriť, že je nečistý. Po vzájomnom zoznámení Peter predniesol reč, v ktorej povedal, čo preňho znamená veriť evanjelium skrze Ježiša Krista. Počas jeho kázne zostúpil na prítomných Duch Svätý. O kresťanských Židoch, ktorí tam boli s Petrom, sa uvádza, že boli z toho užasnutí. Nečakali, že pohania, ktorí sa nedržia Mojžišovho zákona a nie sú ani pokrstení, dostanú Ducha Svätého. Pre Petra to bol jasný dôkaz, že nik nesmie mať predsudky a robiť prekážky, aby sa títo ľudia pripojili k ich spoločenstvu.

Z evanjeliových rozprávaní vieme, ako boli apoštoli zaskočení Ježišovou smrťou a ako im to dlho trvalo, kým sa dali presvedčiť, že Ježiš nezostal väzňom smrti, ale žije u Boha novým spôsobom. To, že Ježiš žije, bolo dosvedčované práve zostúpením Ducha Svätého na nich, ale aj na takých ľudí ako bol Kornélius. Kresťanskí Židia, vrátane apoštolov, napriek svojej skúsenosti istý čas ešte zostávali v zajatí Mojžišovho zákona, ktorý bol prirodzenou súčasťou ich života. Voči Židom, čo Ježiša neprijali za Mesiáša, vedeli hrdinsky svedčiť, že Boh naplnil svoje prisľúbenia židovskému národu na Ježišovi, ale čo to znamená v praxi – to istý čas ani sami nechápali. Jednu zo zásad, ktorú pomaly, ale predsa pochopili, formuloval Peter: Boh nikoho neuprednostňuje, ale milý mu je ten, kto si ho ctí a koná spravodlivo. Keď to pochopili, museli začať porušovať zákon, ktorý Židom zakazoval stretávať sa s „nečistými“ pohanmi. A keď sa začali stretať a s nimi hovoriť a svedčiť im o Ježišovi, užasnutí zažívali, že Boh dáva svojho Svätého Ducha aj pohanom. Cesta ku krstu pre pohanov teda nebola v tom, žeby sa naučili pravidlá a osvojili si sväté zvyky. Na začiatku bol obojstranný záujem a hľadanie odpovedí na otázky: Čo je sväté, čo spravodlivé, kde je radosť zo života, kde je teplo, ktoré zohrieva ľudské srdce, čo spôsobuje, že cudzí ľudia sa menia na bratov a sestry? Následne prišla skúsenosť, že Boh sám oslovuje ľudí, vzbudzuje v nich otázky a túžby a tie ich privedú k ľuďom, ktorí sa zdajú byť obdarovaní zjavením Boha. Ľudia cirkvi majú zareagovať úctou, záujmom, nie kontrolou, kto je nečistý. Vtedy sa spozná, že nielen pokrstení, nielen cirkev, ale každý hľadajúci a po spravodlivosti túžiaci človek má zjavenie od Boha a cirkev má naň odpovedať potvrdením, objatím, prijatím, pokrstením.

Martin Werlen začína svoju knihu zmienkou o jednom zážitku, ktorý ho raz vyľakal uprostred noci v jednom hoteli. Zobudil sa na veľký tresk, ktorý znel tak, akoby nastal koniec sveta. Na druhý deň mal v tom meste prednášku, na ktorú prišli aj dvaja ľudia, s ktorými sa kedysi náhodne zoznámil. Jeden bol predtým ateista, druhý pochybujúci katolík. Medzičasom sa stali priateľmi. Werlen pripomína: Viera sa nerodí zo zvyku, ale z otázok. Jestvuje málo známa forma nevery, keď si zvykneme na to, čo sa verí... V tomto zvyknutí je duša bez nádeje a duch bez otázok. S ľuďmi, ktorí boli často v kostole, mal skúsenosť, že im bolo všetko jasné a na nič sa nepýtali. Naopak, keď cestoval vo vlaku a stretol neznámych ľudí, opakovane mal skúsenosť, ako sa ľudia na všeličo pýtajú a ako si to cenia, ak ich niekto z cirkvi počúva a dá im najavo, že ich chápe a má rád. Ten tresk uprostred noci akoby bol istou formou videnia či zobudenia, podobajúce sa videniu Petra, ktorým ho Boh poučil, aby prestal posudzovať ľudí a začal sa zaujímať o to, ako Boh sám koná medzi ľuďmi a ako má cirkev ponúknuť všetkým žiaru evanjelia.

Popol nehreje. Je to naša vina, ak ho pravidelne nevymetáme a neumožníme uhlíkom, aby sa rozhoreli. Ako je to u nás, v mojej rodine, v mojom kostole, medzi našimi známymi i cudzími? Podľa ohňa, jeho žiary a radosti sa spoznáva pravá Ježišova cirkev a prítomnosť jeho Ducha medzi nami.